Na zimu som odstavil auto – nechcelo sa mi prezúvať zimné pneumatiky. A potom – navykol som si chodiť peši. A ďalej, ako sa dá dôjsť peši, som nepotreboval. Sneh zmizol, cesty sú suché a ja váham, či vložiť kľúč do štartéra. Za tých pár týždňov svet automobilizmu zasa o kus zosurovel. Vidím, ako sa predbiehajú šoféri. Byť prvý, nebyť predbehnutý sa stáva vecou prestíže. (Napadol mi priliehavý rým na prestíže – preští, že?) Samci v plechu sa predbiehajú, kto koho preští. Kamarát mi rozprával, ako sa mu pri nejakej kolízii postavil do cesty mafiánsky tereňák a tupohlava, čo z neho vyšla, mu oprela o spánky pištoľ. Len preto, lebo si dovolil mu trochu zazavadzať. Mám sa do tohto surového automobilového sveta zaradiť mojím dožívajúcim Esperom? Sám sa cítim taký dožívajúci… Auto? Au, to bolí!