Odišiel ako martýr – uprostred svojej služby, ktorú položil k nohám svojho Pána. Ján Pavol II. nám ukázal, ako svedčiť nehybný, poležiačky, vystretý na kríži lôžka, spútaný chorobou. Benedikt odchádza po svojich, ako obeť, doráňaný horiacimi šípmi. Krváca z mnohých rán. Za jeho odchodom je jeho česť a citlivosť, neschopnosť znášať toľké útoky, ktoré sa valia na cirkev.  Ale najväčšia nevraživosť a neporozumenie neprichádza zvonka, ale znútra. Od svojich. Preto Benedikt odchádza. Jeho martýrstvo nie je o nič menšie ako Jánovo Pavlovo. To my sme ho vyhnali z úradu, to my sme mu dali na hlavu tŕňovú korunu a do rúk berlu, z ktorej šľahajú žihľavové plamene. Jeho odchod je neslýchaný a signalizuje, nie že sa niečo končí, ale sa niečo začína. Dni a mesiace, ktoré prídu, budú veľké a my sami pocítime, že byť veriacim je záväzok. Že svedčiť znamená možno aj vydať vlastný život.