“Neprechádzajte z domu do domu!”  Lk 10, 1-9

Toto je zabudnutá, nenápadná vetička z Lukášovho svedectva o Kristovi, ktorý posiela do sveta svojich učeníkov, aby hlásali pokoj, uzdravovali chorých a ohlasovali blížiace sa nebeské kráľovstvo. Prečo ma však táto veta tak znepokojuje? Kristus, to žriedlo pokoja, z ktorého pokoj nielen vyvieral, ale sám bol absolútnym a univerzálnym Pokojom, nás často svojimi výrokmi vyrušuje, zneisťuje, vnáša nám do myslí nepokoj. Naozaj to myslíš takto, Učiteľ? Čo si mám pomyslieť o Tvojej požiadavke, aby sme neprechádzali z domu do domu? Veď ma posielaš ku všetkým – alebo aspoň k tým, ktorí chcú počuť. Ja celý život prechádzam z domu do domu – z domu poézie do domu prózy, z domu literatúry do domu maliarstva, z domu umenia do domu života, z domu samoty do domu putovania. Mám ostať v jednom príbytku? A čo ak mi je už malý, chatrný, čo ak ma v ňom trpia útrpne, ba spôsobuje mi ten dom utrpenie? Možno ti však rozumiem, Učiteľ. Možno chceš, aby som zotrval v tom, čo som začal, aby som sa neobracal pri vyoraní prvej brázdy a nebanoval za inými poliami, ktoré sa mi z diaľky zdajú byť úrodnejšie ako tá moja skalnatá roľa. Možno chceš, aby som zotrval v tomto poslaní, ktoré som dostal od Teba ako zadanie, aby som sa so závisťou a trpkosťou neobzeral za údelmi iných, ktorí sú úspešnejší, bohatší, šťastnejší, bezstarostnejší ako ja. Ak je to tak, ak dobre rozumiem Tvojim slovám, s povzdychom vchádzam do mojej chatrnej izbičky a sadám k obitému stolu, aby som na ňom napísal tieto riadky.