“Ako vchádzal do ktorejsi dediny, išlo oproti nemu desať malomocných mužov. ” Lk 17, 11-19

Lukáš píše o vďake jedného Kristom uzdraveného z malomocenstva a o deviatich, ktorí to pokladali za takú samozrejmosť, že nepovažovali za potrebné vrátiť sa Ježišovi poďakovať za uzdravenie. Ja sa však sústredím iba na túto jedinú, úvodnú vetu. Kristus bol, ako často predtým, na cestách, vchádzal do jednej dediny a išlo mu oproti desať postihnutých ľudí. Boli to malomocní, vylúčení zo spoločnosti, ostrakizovaní, prekliati. Museli sa ohlasovať ako nečistí a museli na seba upozorňovať, aby sa im zdraví ľudia mohli vyhnúť. Malomocný nemal nikoho, iba ďalšieho malomocného. malomocenstvo bola choroba, ale v starozákonných časoch aj Boh trestal malomocenstvom previnenia ľudí. Započúvajme sa do akustiky tohto slova – malomocný, málo-mocný. Čiže slabý, neduživý, dengľavý, chudorľavý. Človek, ktorý nemá nijakú moc ani nad svojím telom, ani nad svojím údelom. Počujeme? Nehovorí sa to o nás samých? Nie sme my tí malomocní? Máme niečo, čo máme sami od seba? Vládneme mocou a mohutnosťou, ktorú by nám nedaroval Boh? Veď to najcennejšie, čo vlastníme, náš život, máme iba v dočasnom užívaní a sami najmenej rozhodujeme, dokedy ten dar bude v našich rukách. My sme teda tí malomocní, ktorí vychádzame pred domy, činžiaky a sídliská, pretože sme sa dopočuli, že je tu Niekto, kto by nás mohol uzdraviť. Veľmi tomu neveríme, ale čo môžeme stratiť? Možno sa to podarí a ten zvláštny prorok možno naozaj disponuje nejakými liečiteľskými schopnosťami. Uvidíme. A videli sme. Kristus sa na nás pozrel láskavým pohľadom a bez ohľadu na chatrnosť našej viery a dôvery nám povedal: “Choďte, ukážte sa kňazom!” A my si hovoríme: tí nás vyženú, veď preto sme mimo civilizácie, lebo na nás až pridobre vidno, akí sme prašiví. Ale len čo sme urobili niekoľko krokov, prašivina z našej kože mizla ako mizne sneh zo stráne rozpálenej slnkom. A my sme zrazu čistí! Sme zrazu ľudia! Už nie sme malomocní! Už znovu máme moc nad svojimi telami! Naozaj máš moc nad svojím telom? Nad svojím zdravím? Nad životom? Kde je ten, kto ti to všetko dal? Nie, on sa nestratil, možno čaká, že sa vrátiš a poďakuješ mu za toto milosrdenstvo, za požehnanie života, alebo ani nečaká, pretože ťa tak dokonale pozná. Utekaj teda, blázon, a ďalej buď presvedčený, že si pánom nad svetom a časom, ty, ktorý nemáš v moci ani jedinú kostičku svojho tela. A Boh Syn sa bude pozerať na tvoj chrbát a privolávať ťa očami. Nie preto, aby ťa ponížil tým, že poďakuješ za jeho dary, ale aby si svojou vďačnosťou splynul s jeho požehnávaním a aby si mal účasť na oveľa väčších dobrách.