“Keď Ježiš prišiel na to miesto, pozrel sa hore a povedal mu: „Zachej, poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome!“  Lk 19, 1-10

To miesto bolo Jericho, známe z udalosti, keď jeho múry padli pod zvukom trúb vyvoleného národa. A to hore bola koruna vyschnutého figovníka, do ktorej sa vyšplhal Zachej, miestny mýtnik a zbohatlík, o ktorom všetci vedeli, že je zlodej, okrádač, podvodník, kšeftár, dnes by sme povedali mafián v štátnych službách. Ale Zachej mal niečo, čo nemáme my: chcel vidieť Krista, chcel ho zazrieť aspoň na okamih. A keďže bol malý a ľudia mu iba neochotne robili miesto, jeho kšeftárska dušička vymyslela úskok – pozrie sa na toho divotvorcu z výšky, pekne z nadhľadu. Tak uvidí všetky jeho triky a spôsob, ako to robí. A Kristus ho nesklamal. Nielenže vedel, ako sa volá (ale to mu mohli pošepnúť tí, čo stáli okolo), ale povedal Zachejovi, že je tu dnes iba kvôli nemu, že mu prináša spásu, ak ho prijme od svojho domu. Slovo dom môžeme nahradiť pokojne slovom srdce, pretože ten odsúdeniahodný mafián ho prijal nielen pod strechu svojho domu, ale aj pod strechu svojho srdca. Zachej bol taký ako my: úskočný, luhársky, kšeftársky, sebecký. Pokúsme sa teda byť takí ako on: otvorený, zvedavý, pokorný, túžiaci, ľutujúci, neposkojný so svojimi hriechmi, naprávajúci svoje chyby. Lebo po tejto návšteve Krista už viac nebolo hriešnika Zacheja. Ako ukončuje Ježiš tento príbeh: dnes prišla spása do jeho domu. Aj náš dom by už potreboval omietnuť novým pokáním a novým milosrdenstvom.