Ty si Dano? Áno. Vždy som to vnímal tak, že Daniel je také kalendárne znenie mena, ale keď hovorím sám o sebe, tak hovorím o sebe ako o Danovi. Ale teraz sa voľačo začína s našimi menami diať. Myslím, s chlapskými menami. Človek, ktorého sme doteraz volali Jano, sa začína ohlasovať ako Ján. Braňo trvá na tom, že je Branislav. A dnes sa mi kamarát, ktorého sme celý život volali Stano, podpísal ako Stanislav. (Keby som voľakedy Stanovi povedal Stanislav, tak by sa na mňa pozrel ako na čudáka.) Čo sa to s vami deje, Danovia, Janovia, Braňovia, Stanovia?! Ale aj Jarovia, Slavovia, Vladovia, Kubovia, Ľudovia, Samovia, Ľubovia a iní -ovia? Prečo zrazu chcete byť Jaroslavovia, Vladimírovia, Jakubovia, Ľudovítovia, Samuelovia, Ľubomírovia?Vari si myslíte, že keď je niekto Kubo, je to menej vznešené ako Jakub? Alebo že Mišo je niečo menejcennejšie ako Michal? Diablik pýchy vystrája aj medzi chlapmi, inak si to neviem vysvetliť. A tak za všetkých hovorím: Ja som Dano. Áno.