Na tejto stránke sú básne, ktoré mám najradšej. Nemusia byť najlepšie, najvydarenejšie, najoceňovanejšie, dokonca ani najčítanejšie. Je to jednoducho môj subjektívny výber básní, ktorým som vďačný, že sa mi dali napísať.

 

pst!

 

stála tam taká sama

s naširoko roztvorenými očami

s tielkom tykadielkom

vedel som že prišla

z druhej strany zrkadla

bola taká nevinná

že sa mohla hrať aj s hadmi

keď som sa jej chcel opýtať

čo tu robí v tejto

zelenej noci plnej tigrov

povedala pst

veď sa mi iba snívaš

a potom pozri koľko diamantov som

naplakala

 

lucinka halucinka

 

(Nonstop, 1981)

Túto báseň pokladám za jednu z mojich najkrajších a pre mňa najdrahších. Ako všetky básne tohto druhu som ju nevymyslel, ale ona si ma objednala, a musel som ju napísať. Dlho som si myslel, že Lucinka Halucinka – meno, ktoré som jedného dňa našiel, je básnickou licenciou, výmyslom, metaforou… Najprv som si myslel, že je to naša ešte nezrodená dcéra. Potom som sa stretol so skutočnou nositeľkou tohto mena a prišiel som k šokujúcim zisteniam. (Pst.) Niečo musí ostať pochované, niečo privedené k životu, niečo zamlčané, niečo vyrieknuté. To, čo som o tom všetkom vyriekol, je v tejto básni. Je to vizionárska báseň. Niečo z nej sa už uskutočnilo, niečo sa ešte len má stať.  Keď som text po napísaní ukázal Štefanovi Moravčíkovi, bol z neho taký nadšený, že mi navrhol, aby som takto pomenoval celú zbierku, ktorú som vtedy komponoval. Múdry redaktor knižky Jožko Gerbóc mi povedal: Neboj sa, ty ešte o Lucinke Halucinke napíšeš. A mal pravdu. Lucinka prešla do knihy Krajiny Agord a ešte do niekoľkých ďalších textov. A zbierka sa ostala volať naďalej Nonstop.

 

Chýbam

 

Zapukal orech, spadol list.

A mama doma krája cibuľu.

A všade veľká a tichá modrosť noci.

Je mi tak čisto, je tak vzdialene.

Možno, že chýbam.

 

Spln

 

Oblohou sa kotúľalo vajíčko.

Tma je krásna, ako keby bola večná.

A mesiac sa posunul tak máličko,

akoby si k nemu sadla malá slečna

 

Zo stanice domov

 

Už i to je smutné,

ako sa tu musím znova udomácňovať,

ako ma nohy samy

vedia zaniesť domov.

Mám ešte desať minút na to,

aby som si usporiadal život.

(Vták pije z koľaje, Slovenský spisovateľ 1977)

  Zbierka Vták pije z koľaje obsahuje také vlakové básne, to jest básne napísané na ceste z privátov domov, do Prievidze. Sú väčšinou krátke, skromné na obraznosť. Občas sú napísané viazaným veršom, ale aj tie, ktoré sú voľné, chcú mať vnútornú súdržnosť. Sú to také zátišia – predmetnosť slúži ako spúšťač emocionality. Dynamika nie je okázalá, hoci sa tam odohrávajú veľké zmeny: veď som strácal domov a nový som ešte nenašiel. Musí tam byť teda aj melanchólia a smútok, ale smútok skôr estetický ako noetický.

 Z ruky do úst

 

Lihotka je taká maličká dedina,

že by ju aj straka uniesla na chvoste.

Starí ľudia nosia na topánkach

hlinu z poľa, ovocie vystreľuje,

strýkove jablone už vypravujú svoje loďstvá.

Iba jem a dýcham, trávim, spím, žijem,

vypíjam hrotky speneného mlieka.

Padá večer, ťažký ako hruška kobonátka.

Orech púšťa listy ako kusy zlata,

lipy neúnavne medujú.

Slnko nosí do oblačných plástov.

Uprostred plodného leta tečú ako med

sýte a dlhé ľahkonohé dni.

 

A škovránok zavesený na nitke spevu

chváli jednoduchosť.

 

(S otcom v záhrade, 1976)

Túto knižku som dlho obchádzal, uveril som tým, ktorí tvrdili, že je vybočením z môjho prirodzeného básnenia. A keď som ju vzal na milosť a vrátil sa k nej, ani tak som si nedokázal nájsť jednu báseň, ktorú by som mal radšej ako iiné. Skôr som tú knihu začal znášať, ako celok, ako tok, ktorý obmýva kamienky jednotlivých textov. Báseň Z ruky do úst je spomienka na moje lihotské detstvo, na dlhé pobyty v Malej Lihotke, keď som ja, mešťan, objavoval krásu jednoduchého a nekomplikovaného života.

 

Láska zelená kvetina

 

Pri ústach

držal som ti dych

ako kvetinu

 

ako zreteľné

a neobozretné slovo

láska

 

Videli nás vtáci ako si

do sŕdc perie schovávame

 

krvavé perie

mŕtveho úsvitu

(Motýlí kolotoč, 1974)

Túto báseň som napísal asi 15-ročný, potom čakala dva roky, kým som ju mohol dať do chystanej zbierky Motýlí kolotoč. Prvýkrát som v nej pocítil dráždivý kontrast medzi jemnosťou a brutalitou, medzi cudnosťou výrazu, ktorou boli zasiahnuté v tom období všetky moje básne, a určitou drsnosťou a tvrdosťou, ktoré predznačovali moje búrlivé obdobie úteku z dospievania.