Čítam fascinujúci knižku (Thomas Bernhard: Mráz), ale medzitým mi do rúk priplávalo niekoľko dalších fascinujúcich kníh (Doušekovo Hejno bez ptákû, tretí Vtáčik na kľúčik od Murakamiho a iné). Mám dve cesty – ignorovať fakt, že každú dočítanú knihu nahradia desiatky, stovky neprečítaných a pokračovať v čítaní, alebo čítanie prerušiť a zabrať sa do nového prírastku. Prvá možnosť rešpektuje s pokorou ľudské obmedzenia – nemôžeme prečítať všetky knihy, tak ako nemôžeme vypiť všetky vína a nemôžeme sa páčiť všetkým ľuďom. Druhá možnosť vedie do pekla. Pretože uprostred čítania nového prírastku sa objaví nový príbeh, a tak to bude pokračovať neustále. Môj život sa potáca medzi začínaním a (ne)dokončovaním. Dokončil som takmer stovku kníh, niekoľko stovák textov piesní, tisícku obrazov, stovky rozprávok, ale koľko som ich začal a nedokončil! A tak som v tejto životnej etape začal dokončovanie. Znie to paradoxne, ale učím sa to, ako sa dieťa učí zaväzovať si šnúrky. Doteraz som chodil s rozviazanými šnúrkami na mojom živote a často som padal na nos. Teraz si vychutnávam, aké je to krásne chodiť pomalšie, vytrvalejšie, sústredenejšie, ale so zaviazanými šnúrkami. A tak teda beriem do rúk Bernharda, ktorý dokáže na dve strany písať o tom, ako postava niekde zabudla kabát a teraz ho hľadá. Ale ako to píše: “Vy jste celou tu dobu hledal muj kabát?” Člověk někde něco bezmyšlenkovitě pověsí nebo položí, a dostane se tak do hrozných situací. “Myslím na to, co se stane, až bude jednoho dne všechno černé,”řekl. “Až nebude existovat jiná barva než černá.” Pak mi ukázal a pojmenoval řadu hvězd, které nad námi tvořily nebeskou klenbu, nádhernou jako už dávno ne.”