Dosypávanie

28.12.2013

Moja žena už dlhšiu dobu sype vtáčikom potravu. Robí to jednak z dobroty srdca, a potom pre celkom racionálne presvedčenie, že keď nebudú vtáci, hmyz, kvety, nebude život. Najprv sypala intuitívne, amatérsky, z dlane na zem, neskôr sa jej technika čoraz viac profesionalizovala. Kúpila vymakané kŕmidlo, ktoré sa plné zrna zavesí na strom (tie našťastie pred naším činžiakom ešte sú) a na malú plôšku sa vždy vysype toľko jediva, aby mali  vtáci čo zobať. Samotlakom sa neustále dopĺňa prázdna miska, a tak majú vtáčatká stále nový prísun zrna. Spozorovali sme však jav, že len čo sa trochu oteplí, zrna neubúda. Vtáci si hľadajú poživeň inde, za mestom, v záhradách, na poliach. K ľuďom sa utiekajú, len keď je najhoršie. Ale keď sa zozimí, nádoba je prázdna za pol hodiny. Ako pred pár dňami. Prechádzal som okolo SMŽ (stromu mojej ženy) a vidím, že je prázdno. Po niekoľkých hodinách bola nádoba však opäť plná. Vysvitlo, že ju doplnil niekto cudzí. Ale naozaj cudzí, keď prijal dobrotu mojej ženy, svojej susedky? Iba takto vyhrá dobro nad zlom – keď sa k dobrým (a drobným) skutkom jedného pridá dobrý (a drobný) skutok ďalšieho. Už viete, čomu nás učia vtáčikovia?

Webdesign a webhosting Active, s.r.o. 2003-2018