Toľko mail. A teraz príde pointa: tá báseň bola publikovaná naozaj v SME dňa 18.9. 1998. Čiže pred 14 rokmi. Štrnásť rokov si drží niekto v hlave vaše verše, na ktoré ste vy dávno zabudli. Nie pán farár dostal odo mňa dar, nie jeho krstňa, ale ja som dostal dar v podobe tohto zapamätania.

Toto je záver reči, ktorú zachytil evanjelista Ján, najmilší Ježišov učeník, alebo, ako skromne hovorí, ten, ktorého Ježiš miloval. Možno práve preto je taký citlivý na tému láska. Slovo “príkaz” nás, ľudí tejto opachy epochy, dráždi. Chceme byť nezávislí a slobodní, robiť si, čo chceme, nám bude niekto dávať príkazy, hoci je to aj sám Boh? Keby sa medzi nás vrátil niekto s dvoma tabuľami božích prikázaní, populárnym desatoro, rozbili by sme mu ich sami. Ba čo rozbili, rozbíjame ich svojou neposlušnou neprestajne. Teda Ježiš Kristus nám dáva otvorene a manifestačne príkaz: Toto vám prikazujem! Nie odporúčam, prosím vás o to, bol by som rád, je to vo vašom záujme, urobili by ste mi radosť – nie, Ježiš nalieha. Prikazuje. Jeho príkaz je zvláštny: že vraj aby sme sa milovali navzájom. Na prvý pohľad nič samozrejmejšie, nič ľudskejšie.  Nič, čo napokon nerobíme a čo nerobia ani ateisti či pohania. Však sa milujeme, milý Kriste! Nestrieľame sa (aspoň väčšinou), keď nás niekto naštve. Nevrháme sa na seba (aspoň väčšinou) ako vlci. Nejdeme si po krku (aspoň väčšinou). Prinajhoršom sa povadíme, prinajlepšom sa ignorujeme. Vyhneme sa tomu, kto nás nenávidí a koho nenávidíme my. Však sme kultivovaní ľudia, a možno aj kresťania. Ale Ježiš nám prikazuje, aby sme milovali bez výberu, všetkých a zároveň každého. Je v tom podstatný rozdiel – ako ľahko je milovať abstraktne ľudí či celé ľudstvo, a aké ťažké je mať v láske blížneho či dokonca najblížnejšieho. Manželku, manžela, dcéru, syna, svokru, švagrinú… A toho hajzla, ktorý sa nám vyškiera do očí z obrazovky. Ale aké ťažké je ísť prvý a prosiť o odpustenie, hoci vieme, že ten druhý by mal byť prvý a prosiť o odpustenie nás. Sme ako malé deti v školskej družine – to on začal! Niekto vždy začne, ale my by sme mali ukončovať spory, hádky, závisti, nevraživosti, nenávisti. (Aký máme bohatý slovník synoným na nelásku a nenávisť.) Pravdaže, príkaz lásky nemá nič spoločné s ľahostajnosťou, ktorá sa často skrýva pod empatiou a toleranciou. Väčšina našej tolerancie je iba vyjadrením pocitu, kašlem na teba, čo ma do tvojej budúcnosti či spásy. Milovať hriešnika a nenávidieť hriech – to je rozpor, ktorý sme takmer neschopní prijať. Konateľ hriechu nie je hriech sám, a tak iba tí najväčší duchovia môžu milovať vraha, pedofila, zlodeja, korupčníka, znásiľňovateľa. Nie preto, čo koná, ale napriek tomu. Pretože v ňom môžeme vidieť úbožiaka, ktorý sa vzďaľuje od Pravdy a Lásky, môžeme v ňom vidieť Božie dieťa, nášho brata/sestru, a dokonca v ňom môžeme vidieť samých seba. Nás, čo nezabíjame, teda aspoň navonok nie. Kristus nás nemiloval abstraktne; pretože je Boh, má schopnosť milovať všetkých a každého, osobne, konkrétne, individuálne, do minulosti i budúcnosti. A to nie preto, akí sme, ale napriek tomu. Má teda právo pri rešpektovaní našej slobody a ľubovôle povedať: toto vám prikazujem. Božie príkazy sú najväčším prejavom dôvery k nám a našej slobody. Kristus dokonca v tejto reči povedal, že aj on plní príkazy svojho Otca. Boh prikazuje, na to je, ale Boh prikazuje Bohu? A nielen to: Boh Syn poslušne plní príkazy a želania Boha Otca? Nie je to nad naše pochopenie? Nemusíme sa zamotávať do teologických dišpút o predurčení a slobodnej vôli. Stačí, keď ako deti budeme poslúchať nášho Otca a nášho Božieho brata a priateľa Krista. O rozkazoch sa nediskutuje iba v diktatúre či na vojne. Ak by sme o Božích príkazoch nemali debatovať a prijímať ich nie slepo, ale s vidiacou dôverou, tak je to preto, aby sme ich nerozmenili na hŕbu sofizmov a paradoxov a slov, ale aby sme ich prijali hlboko do nášho srdca ako istotu, o ktorej sa už nemusíme sporiť.