Túto noc som spal v cudzej posteli na poliklinike. Po čase som opäť navštívil spánkové laboratórium, kde ma monitorovali. Môj mozog má totiž takú zvláštnu záľubu, že keď upadnem do spánku, on upadne do letargie. Jednoducho, fláka to. Nezabezpečuje dýchanie, a ja sa začnem dusiť, až sa na to prebudím. Za noc je to 30-40 krát. Volá sa to sleep apnoe, spánkové apnoe. Ochotná a sympatická sestrička mi lepila na moju hlavu drôty. Bolo to namáhavé, pretože moja hlava je holohlava a elektródy nemajú na čom držať. Používala pri tom špeciálne lepidlo, až sa mal na hlave dredy z drôtov. Ráno som sa zobudil a spokojne odišiel domov. Teraz budem čakať na vyhodnotenie kriviek, grafov, kmitočtov.

Kde je kameň, nemôže byť voda. Kde je oheň, nemôže byť papier. Kde je svetlo, nemôže byť tma. Kde je rámus, nemôže byť ticho. Kde je viera, nemôže byť pýcha. Kde je neha, nemôže byť tvrdosť. Kde je studňa, nemôže byť smäd. Kde je vietor, nemôže byť páperie. Kde je svieca, nemôže byť blúdenie. Kde je hrot, nemôže byť pohladenie. Kde je soľ, nemôže byť cukor. Kde je čierna, nemôže byť biela. Kde je pamäť, nemôže byť zabudnutie. Kde je úsmev, nemôže byť zášť. Kde je tu, nemôže byť tam. Kde je lev, nemôže byť jahňa. Kde je lož, nemôže byť pravda.

Často sa stretávam s ľudskými chybami, hlúposťou, tupovosťou, zlomyseľnosťou, konaním zlých skutkov. Seba z toho nevynechávam. Aj ja mám každý deň niekoľko zlých myšlienok, túžbu pomstiť sa, želať niekomu, aby bol potrestaný, aby sa mu prestalo dariť. Bojujem so zlom v sebe. Ale ako bojovať so zlom okolo? Aj v týchto dňoch sa domáham spravodlivosti a napravenia krivdy, ktorú na nás pácha istý človek. Jeho zlé konanie odsudzujem, ale jeho samého mi je ľúto. Niekedy mám dokonca pocit, že sa buď zbláznil alebo že ho niekto vydiera alebo že je bielym koňom mafie alebo je narkomanom či inak závislý alebo už nedokáže rozoznať dôsledky svojho konania. Pre všetky tieto dôvody je poľutovaniahodný a ja vo svojich emóciách – okrem rozhorčenia, poníženia a bezmocnosti cítim aj súcit s ním. Viem, že tento človek nemôže žiť šťastne a že nedopadne dobre, ale ja si nechcem osobovať právo súdiť, ktoré má iba Boh. Podobné zlo sa šíri zovšadiaľ a permanentne, peklo otvorilo všetky svoje výpusty a rozkrútilo všetky turbíny. Ale prírodné i božie zákony sú neúprosné: zlo už bolo porazené a to, čo k nám dolieha, sú jeho smrteľné zášklby. Neboj sa, teda, človeče, a neochvejne ďalej ži.

Sediac v Štúrovi na Obchodnej ulici som si uvedomil, ako dávno som nevidel uniformu. Impulzom boli hneď dve uniformy, ktoré išli jedna vedľa druhej po protiľahlom chodníku. Jedna bola zelená (vojak), druhá modrá (hasič). A uvedomil som si, že modrá a zelená je nielen najprirodzenejšia farebná kombinácia v prírode, ale že uniformy sa vytratili nielen z našich ulíc, ale aj z našich životov. Voľakedy sa ulice či stanice hemžili uniformami vojakov, dnes, keď sa zjaví vojak, ľudia sa ľakajú, či nezačala mobilizácia. Isteže, sú tu uniformy policajtov, ale tie vyzerajú skôr ako športové kombinézy členov pästiarskeho či karatistického oddielu. Nie že by mi tie uniformy na verejných priestranstvách chýbali. Ony chýbajú niekoľkým nadupancom s holými lebkami, ktorí by chceli zuniformovať naše myslenie. Práve naopak: som presvedčený, že čím menej uniforiem – a najmä rovnošiat silových a represívnych zložiek – budeme vídať, tým budeme žiť v normálnejšom svete.

Občas sa mi stáva, že neviem, koľký je rok a celkom pravidelne neviem, koľko rokov mám ja sám. Ale v menších celkoch si udržujem prehľad. Mám na mysli mesiace, týždne, dni. Teraz sa mi však stalo, že som sa pomýlil o jeden deň. Už niekoľko dní som to mal posunuté. Ešte dnes ráno – štvrtok 2. februára – som bol presvedčený, že je piatok, 3. februára. Až pred chvíľou som sa s úľavou dopátral k pravde. Dnes je ešte len štvrtok. A vzápätí som si uvedomil: veď ja som získal jeden deň. Jeden deň mi bol darovaný. Nedostávam (časové) dary priveľmi často, a tak sa ma zmocňuje pani K. Ako naložiť s nečakaným imaním? Nerozmárnim ho? Nebudem si večer chytať hlavu do dlaní, že som bol márnotratný foter (keďže synom už byť nemôžem?) Je 8:32 a mne sa míňajú drahocenné minúty nového, darovaného dňa. Darovanému dňu na minúty nepozeraj? Odpájam sa od svojej stránky a odchádzam žiť.

Videl som vranu, ako drží v zobáku orech. Vyletela do výšky a ten orech jej vypadol. Presne ako z tej bájky o syre. Keď otvorí  vrana zobák, vypadáva jej všetko. Vrana sa zniesla na zem a orech znova vzala do zobáka. A znova vyletela. A znova jej vypadol. Nie, nevypadol, ona ho pustila. Ťarbavý ľudský rozum (môj) až teraz pochopil, čo sa deje. Vrana potrebuje rozbiť orech. A keďže by to zobákom nedokázala, zapojila prírodné sily a fyzikálne zákony. Orech z výšky na tvrdú podložku padnutý sa skôr či neskôr musí rozbiť. Vrana mala čas. Opakovala svoj pokus niekoľkokrát po sebe. A pretože som dobrák a  milovník vrán, povedal som jej: Vrana, ja ti ho rozbijem. Topánkou alebo kameňom. Daj mi ten orech a ja ti ho rozbitý nechám na chodníku. Lenže vrana nerozumie ľudských pohnútkam. Alebo im rozumie až priveľmi dobre. Takže pohrdla mojou spoluprácou a išla si/letela si po svojom. A mala pravdu. Zakaždým, keď chce človek kafrať do prírody, to zle dopadne. Príroda si najlepšie poradí bez nás, rozbíjačov orechov.

Zasa jeden z ťaživých snov. Prišiel som na nejaké sympózium, a tam ma čakala moja kniha. Objemný román, ktorý nosím v hlave už niekoľko rokov. Začudoval som sa, že som si ani nevšimol, kedy som ho napísal a kedy vyšiel. Vzal som ho do rúk a listoval. A zdúpnel som. Presnejšie povedané: zdúúúúúúúúúúúúpnel som. Bola tam chyba na chybe, nezmyselné spojenia slov, zhluky hlások. Stihol som si iba pomyslieť, že sa sadzba musela po ceste do tlačiarne rozsypať a oni to vytlačili tak. Druhá moja reakcia – táto kniha sa nesmie dostať do rúk nikomu. Ale zároveň som sa bezmocne prizeral, ako si ju ľudia rozoberajú, kupujú, otvárajú. Taký je môj život. Také sú naše životy. Robíme chyby a konáme zlá: náročky i mimochodom, z nevedomosti, hlúposti, alebo – biblicky povedané:  pretože máme ťarbavé srdcia. Nič, čo je vypovedané, vykonané, zažité sa nedá vrátiť. Všetky naše chyby a omyly sú už v knihe nášho života, vysádzané naším dychom, vytlačené farbou našej krvi. V tej knihe listuje – kto? Boh? Naši blízki? Potomkovia? Budúci čitatelia našich životov? Sen uplynul, ale znepokojenie zostalo. Hovorím si: dnes ani jeden preklep, ani jednu chybu, ani jedno nesprávne písmeno!

Ráno je zimšie, mrazivejšie, ale už sa to nedá odtajiť: slnko vychádza skôr a deň je ním zaliaty tak výrazne, že to nemôžu spochybniť nijakí mrzúti. Pre mňa je veľmi ubíjajúce prebudiť sa do kalného, tmavého rána pripomínajúceho neumyté pivničné okno. Otvoríš oči a namiesto vnútornej tmy ťa obklopí temnota dňa, ktorý sa horko-ťažko prebíja spod toho špinavého príklopu. Ale dnes je to iné – a bolo to iné už včera a bude to ešte viac iné zajtra. Svetlo sa jednoducho nedá zadržať. A v tom je pre mňa správa o nádeji. Tma musí byť, aby sa udržal univerzálny poriadok kozmu, ale tma má svoje hranice a určenie, kedy musí ustúpiť svetlu. Prichádza svitanie, prichádza ráno. Už sa nemusíme báť, že nás zhltne temnota.

Dostal som vnuknutie, že ho mám ísť navštíviť. Mal som v sebe niekoľko otázok týkajúcich sa mojich budúcich románov. Neboli to iba otázky, ale aj pochybnosti o tom, čo môžem napísať a čo nie. A tak sedím pred ním. Je vo veku môjho otca, ktorý by sa už tiež blížil k deväťdesiatke. Pozerám sa do jeho láskavých očí a iba o chvíľu sa dozvedám, že on ma vlastne nevidí. Som preňho iba pohybujúca sa škvrna. Popíjame kávu, dokonca ma pohostí aj večerou. Rozprávam, počúvam. A on rozpráva a počúva. Všeličo sa mi vyjasní, pochybnosti sa rozptyľujú. Pociťujem vďačnosť, ako je vďačný tovariš, keď ho usmerní jeho učiteľ. Otec mi nakoniec dáva prečítať úryvok z mojej Vianočnej pošty, pretože sám už nerozoznáva písmenká. Nakoniec ho prosím o požehnanie pre seba, pre mojich i pre moje dielo. Ešte dlho v aute vo mne doznievajú tie dve hodiny, čo mi láskavo venoval. Ďakujem vám, otec kardinál.

Kým niekto chcel importovať nasratosť občanov na vládu cez americké nepokoje, nenašlo to veľkú odozvu. 99% národa sa nedalo zmoneypulovať. Wall Street je jednoducho ďaleko od našich problémov. A preto musela prísť Gorila. Zašuchotala v lístí už pred pár rokmi, ale ešte nebola pripravená pôda. Verejná mienka alebo hnev ľudí sa ešte len pomaly ohrieval. Ale teraz je to už všetko pripravené. Spravodlivý hnev ľudu sa už dá hnietiť, formovať, usmerňovať ako dobre vyvaľkané cesto. Spomeňte si na moje slová, keď dopadnú namiesto banánových šupiek prvé dlažobné kocky na sklá výkladov.