Nákaza

22.03.2014

Spojenie “nákazlivý smiech” pozná každý: je to smiech, ktorý preskakuje z jeho nositeľa na okoloľudí, a môže sa zmocniť aj väčšieho spoločenstva. Výskyt nákazlivého smiechu, zdá sa, ustupuje, pretože smiech ako taký sa vyskytuje čoraz redšie. Včera som zažil výbuch nákazlivého smiechu. Stál som pred pokladňou v mojom obľúbenom kníhkupectve, keď sa za mnou ozval smiech. Hlasný, šťavnatý, sebavedomý, žičlivý. Hneď som počul, že to nie je slovenský smiech, že je to smiech cudzojazyčný (veru, aj smiechy majú svoj prízvuk a dajú sa identifikovať.) Takto sa náš človek nesmeje: nemá dôvod. Slečna pri pokladni sa najprv usmiala, potom sa jej začali otriasať plecia a napokon sme sa smiali aj my, ostatní. Bol to krásny zážitok. A ja som si povedal, že by sme sa mali pokúsiť šíriť túto smiechovú nákazu v našom okolí.

Dôstojnosť

28.02.2014

Dnes sa mi stala nevysvetliteľná vec. Predpokladám, že dlho na ten obrázok nezabudnem. Niečo po 10 hod. som bol v hypermarkete kúpiť piatočný chlebík. Medzi regálmi chodila staršia pani. Mala košík (takmer prázdny) a starostlivo vyberala potraviny. Bolo zrejmé, že jej nákup nebude košatý, že to bude iba zopár jednotiek. Skúmavo sa pozerala na kvalitu i na ceny, zvažovala, či tú-ktorú potravinu potrebuje, alebo sa bez nej zaobíde. Koľkokrát som videl podobný obrázok! Koľkokrát sme videli podobnú situáciu. Naši starčekovia musia obracať každý cent a poriadne si premyslia, čo kúpia pre seba alebo pre vnúčatá. Táto pani ma však čímsi upútala. Mala v sebe niečo, na čo len tak ľahko nezabudnem. Vlasy sivé, výraz tváre vyrovnaný, žiadna bieda, žiadna ukrivdenosť, žiadna naštvanosť na osud. Oblečená bola skromne, asketicky, ale čisto. Mala v sebe majestát kráľovnej, ktorá je už síce bez kráľovstva, ale tie roky kraľovania sa už nedajú vymazať. A mala v sebe niečo, čo som si neskôr vyhodnotil jediným slovom – dôstojnosť. Dôstojnosť staroby, dôstojnosť pokory, dôstojnosť vyrovnanosti s tým, čo má, vlastne – nemá. A ja som si v tej chvíli sľúbil, pre zvyšok môjho života, že už nikdy nebudem reptať, ako málo ma platia, ako ma okrádajú, aký je nedocenený môj talent a schopnosti. Už nikdy nebudem túžiť po niečom, čo nepotrebujem, a už nikdy nepodľahnem mámeniu luxusu. Drahá teta, som vám vďačný za túto lekciu dôstojnej pokory.

Čítanie na nedeľu

19.01.2014

“A ja som to videl a vydávam svedectvo, že toto je Boží Syn.” Jn 1, 29-34

 

Jeden Ján (Evanjelista) vydáva svedectvo o inom Jánovi (Krstiteľovi).  A Ján Krstiteľ hovorí: “Ja som videl a vydávam svedectvo.” A nielen vydával svedectvo rečami, ale aj svojím životom, ktorý položil mučeníckym spôsobom za Toho, Ktorý Prichádzal Po Ňom a Predsa Bol Pred Ním. Učiteľu, vydávame svedectvo o Tebe, že si Boží Syn. Bude Ti to stačiť? Nebudeš aj od nás požadovať naše životy? Prečo by si nepožadoval: keď si nám ich dal a potvrdil si ich svojou smrťou. Dať Ti život znamená získať ho navždy, naveky, bez obmedzenia ľudského času. Ja som slabý a hriešny muž, a lipnem na svojom živote, na tomto koženom obale pre moje kosti. Koľkokrát sa ma zmocnila panika, že už-už umriem. Keď sa cítim zdravý a silný, namýšľam si, že by som tiež dokázal položiť život za Krista. A keď ma ovanie čo len vánok zániku, kričím spolu s Petrom, keď sa začal topiť uprostred jazera: Pane, zachráň ma! Nežiadaj môj život. Ešte ma odtiaľto neber. Ja viem, že vo večnosti to bude nádherne, ale ešte ma ponechaj v tejto mizérii pozemského života. Raz, niekedy áno, ale teraz sa ešte bojím smrti. Nie som prorok, nie som zvestovateľ, nie som kazateľ, nie som apoštol, nie som pustovník a keď mám byť pár hodín bez jedla, omdlievam od slabosti. Keby som mal žiť životom Svätého Jána Krstiteľa, umrel by som za pár dní. A predsa, posilnený jeho svedectvom, aj ja volám: Videl som to a vydávam svedectvo, že toto je Boží syn.

Sumár

15.01.2014

Vošiel do priestoru bez času a do času, ktorý nevlečie za sebou nijaký priestor, zastal pred tvárou Toho, ktorý mu dal všetky dary a skromne, ale s nezakrývanou pýchou, povedal: Napísal som sto kníh, sto piesní, vytesal som sto sôch, zložil tisíc básní, namaľoval tisíc obrazov a skomponoval desať symfónií. A očakávajúc pochvalu, že nepremrhal svoje talenty, počúval slová rozsudku: Ach, synu, veľmi málo, pretože veľa, veľa, veľa…

Zraniteľní

15.01.2014

Dnes nám urobili vodári kuriózny kúsok: vypli nám vodu, ale iba studenú. To sa v histórii nášho činžiaka stalo prvý raz. Doteraz vždy ostala studená ako základ a teplá bola odstavená. Varím si teda kávu, na ktorú voda zovrie za pár sekúnd. Keď sa chcem napiť vody, natočím si ju do pohára a dám na balkón vychladnúť. Poradíme si. Popíjam kávu s trochu zvláštnou chuťou a rozmýšľam, akí sme tu zraniteľní, v našich betónových bunkroch. Naozaj: žijeme ako v papierových domoch. Stačí, aby vypadla elektrina, plyn, prestala tiecť voda, zastavili sa výťahy, prestali fungovať magnetické kľúče a sme zavretí ako zajace v klietke. Všetci veríme, že to tak nebude, ale niečo v našom zadnom mozgu, kde sú veštby, predtuchy a vízie, proroctvá a zjavenia, hovorí, že sa to môže stať priveľmi rýchlo a priveľmi ľahko. Takí sme zraniteľní, uväznení v kobkách našich tiel. Stačí, keď nám vypne jeden orgán, pečeň, žlčník, srdce, pľúca, a sme stratení. Alebo sa konečne nájdeme?

Novo

1.01.2014

Podnebné pomery v časti sveta, v ktorej žijem, spôsobujú, že sa u nás striedajú prinajmenšom štyri ročné obdobia. A tak sa nový rok začína uprostred zimy, v šerom príšerí celofánového ovzdušia. A ja by som chcel, aby novo prichádzalo v novom: spolu so svetlom, slnkom, vôňami, nádejou a odhodlaním. Ale nie: táto situácia ma učí, že novo prichádza uprostred starého, použitého, dodýchavajúceho. A učím sa ďalej: ak nové prichádza do stredu starého, tak dobré vstupuje do žeraviska zla, nádejné do beznádeje, čisté do víru špiny, nevinné do perverzity skazeného… Som vďačný za štyri ročné obdobia, som vďačný za sychravé rána, za chmáry, cez ktoré sa preďobáva slnečné kuriatko. Šťastný nový rok uprostred starých bludísk.

Dosypávanie

28.12.2013

Moja žena už dlhšiu dobu sype vtáčikom potravu. Robí to jednak z dobroty srdca, a potom pre celkom racionálne presvedčenie, že keď nebudú vtáci, hmyz, kvety, nebude život. Najprv sypala intuitívne, amatérsky, z dlane na zem, neskôr sa jej technika čoraz viac profesionalizovala. Kúpila vymakané kŕmidlo, ktoré sa plné zrna zavesí na strom (tie našťastie pred naším činžiakom ešte sú) a na malú plôšku sa vždy vysype toľko jediva, aby mali  vtáci čo zobať. Samotlakom sa neustále dopĺňa prázdna miska, a tak majú vtáčatká stále nový prísun zrna. Spozorovali sme však jav, že len čo sa trochu oteplí, zrna neubúda. Vtáci si hľadajú poživeň inde, za mestom, v záhradách, na poliach. K ľuďom sa utiekajú, len keď je najhoršie. Ale keď sa zozimí, nádoba je prázdna za pol hodiny. Ako pred pár dňami. Prechádzal som okolo SMŽ (stromu mojej ženy) a vidím, že je prázdno. Po niekoľkých hodinách bola nádoba však opäť plná. Vysvitlo, že ju doplnil niekto cudzí. Ale naozaj cudzí, keď prijal dobrotu mojej ženy, svojej susedky? Iba takto vyhrá dobro nad zlom – keď sa k dobrým (a drobným) skutkom jedného pridá dobrý (a drobný) skutok ďalšieho. Už viete, čomu nás učia vtáčikovia?

Múdrosť

26.12.2013

Čítam si Prvú knihu kráľov a v nej pasáž o Šalamúnovej múdrosti. Okrem iného sa o ňom hovorí: “Povedal tritisíc prísloví a piesní mal tisíc a päť.” Pousmejem sa pri tomto láskavom detaile pisateľa tohto svedectva. Podľa židovskej tradície bol autorom Jeremiáš, ale novšie výskumy naznačujú, že to nebol priamo Jeremiáš, ale niektorý z jeho žiakov alebo iný prorok. To nie je dôležité. Dôležité je tých “päť piesní” navyše, čo sa pridajú k tej tisícke. Šalamúnovi bolo ľahké byť múdrym: keď mu Boh ponúkol, aby si vybral nejaký jeho dar, nežiadal o moc, bohatstvo, zdravie, dlhý život, ale o múdrosť. Za svoju prezieravosť dostal všetko a múdrosť navyše. Bolo to vo sne, ale Boh plní aj tie svoje sľuby, ktoré dal vo sne. Ja som napísal tisícky viet, niektoré v podobe veršov, ale príslovia by sa dali ukovať z dvoch-troch. A piesní som zložil iba polovicu, čo Šalamún, ale koľké obstoja v mlyne času, ktorý oddeľuje plevy od zrna a neľútostne stína prázdne klasy. A ešte stále čakám na sen, v ktorom sa ma Boh opýta, čo si želám. A keby sa tak stalo, poviem, Pane, nechcem ani šalamúnsku múdrosť, ani moc, bohatstvo a dlhý život, iba tých päť piesní, daj mi tých päť piesní.

Bardi

23.12.2013

Prišla mi z antikvariátu stará knižka Básnik sám doma z roku 1977. Doslov k nej napísal starý nenormalizátor Daňo Okáli. Už z toho môžete vidieť, aká je to ťažkotonážna ideológia. A básnici? Samí bardi – komunardi. Od Jána Smreka cez Emila Bolehlava Lukáča, je tam Andrej Plávka – muchotrávka, Pavol Horov, čo šiel horou, Reisel, ktorého Moravčík prekrstil na Raj ziel, starý čmeliak Bunčák (naozaj, na Záhorí sa čmeliakovi povie bunčák, asi preto, lebo bunčíííí), nájdeme tu aj Mihálika a najmladší dorastenci sú Feldek a Šimonovič.  Keď tá knižka vyšla, s pohŕdaním som ju hodil do koša, a dnes takéto odhodeniny krvopotne zháňam. Začítal som sa do tejto stariny a čo tam nachádzam. Pán Turčány napríklad povie: “Básnik – to pre mňa znamená nebyť doma, ale všetko stretávané meniť na domov.” A Mihálik: “Byť iba šťastným znamená byť príliš chudobným.” Ján Rak, ktorý už azda nikdy nebude celkom docenený, hovorí: “A tak zisťuješ, že srdce človeka je smutný lovec.” A Ľubomír Feldek provokačne na tú dobu, aj na dnešnú: “V posledných rokoch sa stal v poézii najobľúbenejším lyrickým hrdinom sexuálny maniak” (opäť pripomínam, že to bolo napísané koncom 70-ych rokov.) Miroslav Válek múdro, skepticky, ironicky: “Vo chvíli, keď treba napísať báseň, je neskoro získavať životné skúsenosti.” Viacerých z tých autorov nemám rád, nevážim si, nič mi nehovoria. Ale jedno nemôžem uprieť tejto knižke: vtedy sa akosi viac verilo v literatúru, brala sa akosi vážnejšie, hlbšie. Boli to tie trápne časy, keď sa za báseň dávala nielen posledná košeľa (Kostra), ale aj život. Ako smiešne to dnes znie, v dnešnej kosťmoderne. A predsa – bez tejto vážnosti k literatúre budú naše písačky iba riedkym odvarom.

Post

17.12.2013

Idem v živom hadovi zástupu hypermarketových chodcov a kráčam pomaly, nenáhlivo. To za tých, čo už nevedia kráčať, iba sa ženú. Stretám bezfarebné, bezvýrazné tváre a usmievam sa na ne. To preto, aby som nastavil svoju tvár proti tým večne nasratým, nafučaným, namosúreným kyslým tváram. Nie, nejdem spasiť svet. Spasiteľa sme už dostali a o pár dní príde medzi nás znova. Nesúdim, neodsudzujem, netrestám. Nie som proti nikomu, hovorím sám za seba a sám sebe: Musíš si držať svoj post, nedať si zlomiť chrbticu týmto šialenstvom, neprijať pravidlá ich hry, ktorá má iba jedno pravidlo – JA! Nedovoliť, aby z teba urobili vevericu v ich kolese. Zostať sám sebou, aj za cenu toho, že budeš sám. Nepodľahnúť marketingu smetia a mámenia. V honbe za každodenným chlebom nezabudnúť na živý Chlieb, ktorý sa nikdy neminie. Nerozmeniť sa v plytkých kšeftoch, neabsolvovať rýchlokurzy hrabania a podvádzania. Pohnúť sa, keď ostatní budú driemať a znehybnieť, keď sa všetci rozutekajú. Byť sám sebou, za seba, v sebe, aj keď pre druhých.

Webdesign a webhosting Active, s.r.o. 2003-2017