Vyšiel som z domu a vyhľadal som najbližšiu predajňu hodín a hodiniek. Voľakedy sa to všetko volalo Klenotníctvo, teraz to malo nejaký nezapamätateľný názov. Vypýtal som si najlacnejšie hodinky s ručičkami. Myslel som si, že si kúpim nejaké detské hodinky, pretože pán Satinský nosieval také, a vždy všetko stíhal. Ale ukázalo sa, že detské hodinky sú ešte drahšie ako chlapské. Tak som si kúpil mužské hodinky za 15 EUR. Zdá sa mi to primeraná cena: viac by som za hodinky nedal. Viac si cením čas, ktorý mám, ako predmet, ktorý mi ukazuje, ako sa ten čas míňa. Môžete ma stretnúť s pätnásťeurovými hodinkami na ruke. Som na to pyšný: rád sa nechám odfotiť aj do bulváru. Tento postup budem praktizovať aj na iné komodity, ktoré potrebujem. Vyjdem z domu, vyhľadám najbližšiu predajňu a kúpim si najlacnejší výrobok. Či to bude klobúk, notebook alebo automobil. Iba pri jednom sortimente robím výnimku, nikdy sa nepozerám na cenu – pri knihách. Tik, tak, je presne…

Všimol som si,  keď sa občas zapozerám na športové spravodajstvo. Najlepšie to vidno pri hokejových zápasoch. Keď dávajú prehľad gólov. A keď pri tom ukazujú brankára, ktorý práve inkasoval gól. Deväť z desiatich a deväťdesiat deväť zo sto strážcov bránky vykoná jediné gesto – okamžite po inkasovaní gólu sa oborí na najbližšieho svojho spoluhráča. Či je to obranca alebo niekto na inom poste. Brankár ukazuje obviňujúco na hráča. Nepočuť, čo kričí, ale bude to niečo ako: Čo si to urobil? Kde si bol? Prečo si ho pustil? Ty – píp…! Jednoducho, všetku vinu zvaľuje na neho. Veľmi výnimočne vidíme, ako si brankár chytá hlavu a hovorí: Ja blbec, čo som to spôsobil! Vždy je na vine niekto iný. Ako v našich životoch. Ako často podľahneme tomuto inštinktívnemu gestu zvaliť vinu na toho druhého. My máme strážiť svoju bránku. A keď už (do)pustíme gól, tak si to máme priznať. Nie ako tí brankári, ktorí vidia chybu v každom inom, iba v sebe nie. Góóóóóóól!

Nie som človek zvyknutý na potlesk. Vôbec mi nechýba. Keď na koncerte Teamu tlieskajú Haberovi, mne stačí, že vedia slová, ktoré som napísal. Je to skrátka iný žáner – poézia a príbehy sa čítajú doma a netlieska sa pritom. Včera som bol na premiére Alice v Zázračne – a na konci filmu sme zatlieskali. Mohlo to byť zo dvadsať dlaní. Ale aj tak som si pokladal za povinnosť dať najavo svoju úctu k tvorcom. A nielen tým hviezdnym, ale aj našim, dabingovým. Dnes sme v škole robili veľmi silné veci. Chvály nikdy nie je dosť, a tak vždy chválim. Ale dnes to bolo iné. Petra sa sklonila na zem, vlasmi zametala dlážku a potom povedala jediné slovo: Odpusť. Po tom sa už nedalo povedať ani slovo chvály. Ani zatlieskať. Zostali sme v tichu. A tak sa ticho stalo dnes najsilnejším prejavom obdivu. A na konci hodiny mi zatlieskali. Ako na amerických univerzitách, povedal mi štipľavo môj syn. Ale nebolo to odkukané. Bolo to spontánne vyjadrenie nášho spoločného zážitku z dnešného stretnutia. Volá sa to škola, ale dnes to bolo niečo viac.

Veľmi rád mám z Kristovho života tú udalosť, keď Učiteľ kráča po mori. Pre človeka je to nemožné prijať, odporuje to fyzikálnym zákonom i jeho skúsenosti. Preto je svojím spôsobom Ježišova chôdza po vode najmysterióznejší čin. Keď vstane zmŕtvych, to vstáva Boh, a dá sa to prijať vierou. Ale keď človek Ježiš kráča po vode, je to nemožné vo svojej samozrejmosti. Marek a Ján zachytávajú iba túto časť Kristovho kráčania po mori, ale Matúš do svojho zorného poľa pridáva aj Petra. Človeka Petra, slabocha Petra, prvého pápeža, ktorý vo svojej detskej trúfalosti volá: “Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.”  Peter bol vo chvíli vyslovenia tejto žiadosti deckom, ktoré sa s naivnou trúfalosťou dožaduje niečoho nemožného. A pre svoju nevinnosť sa mu jeho žiadosť vyplní. Peter kráča po hladine mora ako po pevnej zemi. Po niekoľkých metroch si však všetko uvedomí: svoju trúfalosť, aj to, že sa mu deje niečo, čo odporuje zdravému rozumu a že predsa len… Je náš Učiteľ naozaj až takým Bohom, ako si myslíme? A v tej chvíli pierko-Peter, ktorého nadľahčovala na hladine vzdušnosť viery, oťažieva a prepadáva sa pod hladinu. Už to nie je ľahučké páperie, už to nie je krídlo, čo sa plaví na hladine, už to nie je list, čo spadol z výšky na vodu… Už je to človek, ťažký svojimi pochybnosťami a nevierou. Peter zradil Krista prvý raz už tu – zradil vieru v Jeho Božskosť. Preto sa topí a preto volá: “Pane, zachráň ma!” Už je znovu dieťaťom, už znova dôveruje, že iba Ježiš ho môže zachrániť. A preto je zachránený. A preto je spasený. A preto môžeme kráčať aj my po hladine našich dní, ak kráčame ku Kristovi. Ak stratíme vieru v neho, pevná zem pod nohami sa nám stane klzkou vodou… Pane, zachráň nás!

Čo vtedy, keď sa nedá od hanby, poníženia, bolesti, bezmocnosti hovoriť? A keď ste, aby ste hovorili, pretože ste dostali poslanie rozprávača? Prehltnúť slová a povedať ich do seba.

Kráčať po zemi, ktorá svojím zmŕtvychvstaním roztopila príkrov snehu. Kráčať po povrchu a cítiť, ako si spojený s krajinou, ktorej hovoríš domov. Kráčať popri výpadovke, byť oddelený od rinčiacich mašín iba nízkou obrubou a predsa existovať v inom priestore a spôsobe ako tí, čo sú v nich. Kráčať s boľavými nohami a s vetrom v ušiach, ktorý ti prefukuje hlavu. Kráčať, neefektívne, nerentabilne, zdržujúco, bez zisku a benefitov, získavajúc iba pocit voľnosti a možnosti márnotratniť vlastný čas. Kráčať taký, aký si, v starom oblečení, so staromódnymi názormi, nepatriaci do elastického sveta poohýbaných tvarov a skrivených tvárí.  Kráčať so sebou a k sebe, v rozviatom rozhovore s Bohom, v tichu šumiaceho lístia a praskajúcej hrdze. Kráčať popri havranoch, ktoré sa pozerajú na teba cez svoju optiku a potom ťažkopádne vzlietnu na kostnaté stromy, ako veľké čierne handry, napĺňajúc tak poznanie, že aj let je namáhavá práca. Kráčať tým jediným spôsobom, ktorému sa naučili naše telá na úsvite stvorenia – položiť jednu nohu pred druhú a potom prisunúť. Kráčať archetypálne, bez možnosti vývoja technológie chôdze, pretože tá bola od prvopočiatku dokonale jednoduchá. Kráčať po svojom a za svojím, v sebe a k sebe, od ľudí k ľuďom, pretože všetky kroky smerujú ku krokom iných. Kráčať vytrvalo, pretože už vieš, že najväčšia rýchlosť je nepretržitá pomalosť a v každom okamihu si v bode svojho cieľa. Kráčať.

Vedel som, že to bude silné a mohutné. Posadil som sa a poobzeral okolo seba. Okolo stolov sedelo zo pätnásť dám. Boli to nádherné, skvostné, pôvabné, prekrásne ženy. Každá mala nad osemdesiat rokov a v tvári vpísaný príbeh života a smrti. Všetky mali spoločné jedno: prežili holocaust. Niektoré sa živé vrátili z koncentračných táborov, iným sa podarilo za cenu obetí a strastiplného ukrývania vyhnúť sa týmto fabrikám na smrť. Každej z nich aspoň jeden, ale častejšie viacero najbližších zahynulo. Tie ženy nemôžu zabudnúť a ja im dávam za pravdu. Sú udalosti, na zabudnutie ktorých je pamäť jedného ľudského života prikrátka. Pozvali ma, aby som rozprával, čítal, spieval, ale ja by som najradšej počúval ich. Tieto príbehy sa nedajú vymyslieť, sú, žiaľ, priveľmi skutočné a ľudské. Presnejšie – neľudské. Len čo som sa usadil, spontánne som im chcel pobozkať ruky, jednu po druhej. Nedovolila mi to situácia, pretože ma ihneď vtiahli do rozhovorov, do spomienok… Otázky sa striedali s odpoveďami a boli otázky, na ktoré sa nedalo odpovedať. Azda najťažšia otázka, akú môže položiť človek: Kde bol vtedy Boh… Tú odpoveď nám povie iba Stvoriteľ, keď nás povolá z tohto sveta. Moje drahé dámy, mamy, staré mamy, dievčatá! Zavolali ste ma, aby som vám rozprával, a zatiaľ ste rozprávali vy mne. Rozprávali ste aj svojím tichom i mlčaním, svojimi plachými úsmevmi aj svetielkami vo vašich očiach. A bolesťou, ktorá je na ich dne a ktorá sa nedá odstrániť nijakým rozpúšťadlom. Odchádzal som od vás silnejší o vašu silu, dúfajúci  s vašou nádejou, so srdcom oťaženým o vašu skúsenosť a poznanie. Ďakujem vám, že som vás mohol spoznať, najkrajšie ženy sveta.

Pamäť je záhadný fenomén. Je to studňa, ktorá má niekedy sto metrov, a potom zasa dovidíš na dno. Niekedy je v nej voda mútna a vzápätí krištáľovo priezračná. Väčšinou nám pred vnútorný zrak prináša tváre alebo tvary, zriedkavejšie zvuky, ale občas aj chute a vône. Na niektoré veci by sme radi zabudli, a nemôžeme. Na niektoré by sme si radi spomenuli, a tiež nemôžeme. A vlastne ani nevieme, že by sme si na ne mohli spomenúť, tak nám vyfučali z hlavy. Ako sa volal ten chalan, čo ma učil biť sa pri rieke Nitre? Bol silný, červenolíci, pehavý a volal sa… Jaro? Alebo Rudo? No a priezvisko už vôbec neviem. Mám niekoľko spomienok, ktoré mi hádam nikdy nevyblednú z pamäte. Nie sú to nijaké mimoriadne udalosti či úkazy. Jedna spomienka mi preletela pamäťou dnes, keď som bol na vychádzke s naším psíkom. Horúce leto, ale keďže je už neskoro večer, tak začína byť chladno. Nad nami vrčí lampa s plechovým krytom. Je to stará lampa na drevenom stĺpe napustenom asfaltovou emulziou. Kúsok nad lampou svieti okrúhly mesiac, takže vyzerá ako druhá lampa zavesená vo vzduchoprázdne. Hráme sa na ceste, na dedinskej hradskej v Malej Lihotke u babky. Nebojíme sa, že by tadiaľ išlo auto,  posledné prešlo pred pár hodinami a najbližší autobus pôjde zasa o hodinu. Triafame do seba loptu, volá sa to vybika, spisovne vybíjaná. Sú tam dievčatá i chlapci, ale kto, to si už nepamätám. Mal som vtedy desať, dvanásť, štrnásť rokov? Ten podvečer mi nikdy nevypadne z pamäti. Rovnako ako vôňa zemiakov, ktoré si v iný podvečer opekáme v našej sídliskovej záhradke s otcom. Nič mi z toho podvečera nezostalo v pamäti, iba tá vôňa zemiakov. A ešte soľ sčernená našimi prstami. V tme niekedy prehltnem miesto zemiaku kúsok uhlíka, ale nevadí. Všeličo som zabudol, všelijaké dôležité mená, dátumy, udalosti sa mi prepadli do prázdnoty zabudnutia. Ale tá lampa a tá zemiaková vôňa…

Nikdy som nechcel byť učiteľom. Stačilo, že som mal mamu učiteľku. A že som rok učil Romov na vojenčine písať, čítať a počítať. Potom som si začal robiť doktorát a v rámci neho som musel učiť. Zapáčilo sa mi to. Preto som sa potešil, keď ma pozvali učiť na VŠMU krásny odbor autorské divadlo na bábkarine. To je priam rozprávková kombinácia. Dnes sme spolu s dievčatami a mladým mužom odkrývali tajomstvo vnútorného hlasu. Nesúvisí to s technikou reči ani so základmi herectva, na to nemám kvalifikáciu. Ale intuitívne sme niečo hlboké a podstatné odkrývali. Učili sme sa hovoriť bez otvárania úst, do seba, do svojich tajomstiev. Cítil som sa šťastný. Ja sa mám! Mám šesť učiteľov, ktorí sa mi intenzívne venujú. Môže si človek po päťdesiatke priať niečo krajšie!?

Na zimu som odstavil auto – nechcelo sa mi prezúvať zimné pneumatiky. A potom – navykol som si chodiť peši. A ďalej, ako sa dá dôjsť peši, som nepotreboval. Sneh zmizol, cesty sú suché a ja váham, či vložiť kľúč do štartéra. Za tých pár týždňov svet automobilizmu zasa o kus zosurovel. Vidím, ako sa predbiehajú šoféri. Byť prvý, nebyť predbehnutý sa stáva vecou prestíže. (Napadol mi priliehavý rým na prestíže – preští, že?) Samci v plechu sa predbiehajú, kto koho preští. Kamarát mi rozprával, ako sa mu pri nejakej kolízii postavil do cesty mafiánsky tereňák a tupohlava, čo z neho vyšla, mu oprela o spánky pištoľ. Len preto, lebo si dovolil mu trochu zazavadzať. Mám sa do tohto surového automobilového sveta zaradiť mojím dožívajúcim Esperom? Sám sa cítim taký dožívajúci… Auto? Au, to bolí!