Robím veci, na ktoré je ma škoda. Vybehávam, vybavujem, zariaďujem, hasím. Nosím periny do žehliarne. Odpovedám na úradné listy.  Stojím vo fronte na pošte. Rozoberám starý vyhodený drez. Odnášam do zberu starý papier. Dohadujem sa s plynárom, kedy bude môcť prísť. A tisíc ďalších drobností. A potom nestíham a nevládzem robiť zásadné veci. Napísať román. Ilustrovať knižku. Zložiť pieseň. Namaľovať obraz. Hľadám niekoho, kto by mi prevádzkoval život. Kto by za mňa žil. Mňa je na tento život škoda. Som stvorený na vznešenejšie záležitosti. Na nesmrteľné diela. Lenže, keby som neťahal káru každodenných starostí, nemal by som nesmrteľnosti čo povedať. Keby som nemal o čom žiť, nemal by som ani o čom písať. Z tohto hryzoviska niet východiska.

“Apoštoli povedali Pánovi: „Daj nám väčšiu vieru!“ Lk 17, 5-10

Viera nie je zásluha, viera je dar. Vieru dostávame od Toho, v ktorého chceme veriť, alebo aj nemôžeme veriť. Vieru dostávame z Božej milosti, bez našej osobnej zásluhy, na úsvite nášho detstva, počas krútňav nášho života alebo v posledných okamihoch našej smrti. Vieru nám musí Boh dať, ale ešte nikomu tento dar neodoprel, ak po ňom úprimne túžil. Niekedy taká túžba vyzerá ako zápas s Bohom, ako polemika s ním, ako hádka. Boh je Otec, aj náš, môj, tvoj, jeho, jej otec, a otec strpí aj urážky a odpor, ak za nimi cíti túžbu dieťaťa po láske. A strpí aj obyčajnú detinskú hlúposť, ak náš duch je rovnako slabomyseľný ako je detské telíčko. Ak nemáme vieru, môžeme o ňom úpenlivo a vytrvalo prosiť, môžeme po nej túžiť. A ak vieru máme, musíme sa o ňu starať, opatrovať ju,  nenechať si ju ukradnúť alebo zovšednieť. Lebo okolo nás striehnu vlci a šakali, lovci na vieru, vierolovci, aby nás o ňu pripravili. Nemať vieru je nádej, že raz k nej prídeme. Mať vieru je záväzok. Apoštoli teda dobre hovorili, keď prosili Krista Daj nám väčšiu vieru. Túžba po viere vôbec alebo po väčšej viere je túžba ostať u svojho Otca, neprestať nikdy byť Božím dieťaťom.

Znovu sedím u Ľuba F. v jeho izbe. Naposledy som takto sedel asi pred 44 rokmi. Bolo to presne ako dnes. Izba bola veľká, priestranná, a Ľubo bol veľký, impozantný. A ja – vtedy aj dnes – som bol malý a dôverčivý. Akosi som vedel, že tento veľký, dospelý chlap si ma obľúbil a želá mi to najlepšie. Nie je to nič nečakané, pretože Ľubo chce najlepšie skoro všetkým a hádam každému. A ako vtedy, tak aj dnes, som najmä počúval. Stačilo povedať dve-tri slová a Ľubo rozprával. Odbiehal od témy, zauzľoval sa, ale napokon sa vždy vrátil k východisku a všetky uzly sa zázračne rozuzlili do magickej mašličky. Ako keď kúzelník jedným gestom urobí z hrče uzlov jedinú šnúrku. Dnes som bol znova u Ľuba. Už dávno nie dieťa, a dokonca so svojím synom, ktorý obsluhoval kameru. Robil som s Ľubom jeho svedectvo do nášho projektu Ústne svedectvá slovenskej literatúry. Ľubo je slovenská literatúra. Jej mág i služobník. Občas som sa nanňho zahneval, že nehovorí o sebe, iba o druhých. A pritom si každý myslí, aký je sebastredný. Ale potom mi začalo dochádzať, že neustále svedčí o sebe. O svojej veľkosti a veľkorysosti. Keď som bol materská škôlka, ako ma volal, z času na čas som sa naňho zavesil a on ma vodil po slovenskej literatúre: odovzdával ma ďalším básnikom, redaktorom, bol mojím krstným otcom. Neskôr sa vekový rozdiel medzi nami zmenšoval, časom mi bol starší brat a potom sme boli obaja rovesníci, kamaráti, priatelia. Ale dnes som sedel uňho s trochu rozklepanými kolenami, ako voľakedy, keď som sa vyberal z Prievidze do veľkej Bratislavy. Ľubo býva v starom dome, ale na dobrej adrese, pretože, ako povedal, človek by mal umrieť na dobrej adrese. Dobrá adresa je každá, na ktorú môžu prichádzať priatelia a vždy nájdu domácich doma. Dnes sme prišli a našli sme domáceho doma. Ľubo, ďakujem. Za všetko to dávne aj za to dnešné.

M. kúpila jablká, také, aké máme radi. Sladké, červené, tvrdé. Azda sa ligotali viacej, ako je potrebné, pretože ich navoskovali, ako keď autá voskujú v umyvárke. Keď som šiel do jedného zahryznúť, všimol som si na ňom malú “lepku”. To nie je nič prekvapujúce, všetky jablká z hypermarketov majú miniatúrne nálepky, niektoré dokonca s číslom. Aj toto jablko malo svoje evidenčné číslo 4133. Neviem, čo to znamená, a vôbec ma to netrápi. Ale – tento naliepací papierik mal na jednom konci zúženú časť so šípkou. Jasný pokyn, že tu treba papierik chytiť medzi dva prsty dlane a odlepiť. Tak toto je už vrchol rozmaznanosti a rúhanie sa. Keď už ľudstvo dospelo k takejto “vespustnosti” (výraz mojej dobrej svokry), nezaslúžime si nič iné, len riadnu po zadku. Jablko, pravdaže, za nič nemôže.  Ale občas by nám, ako Newtonovi, mohlo padnúť na hlavu, aby sme neboli padnutí na hlavu.

Sedím v aute a prechádzam po pondelňajšej Petržalke. Predo mnou ide ďalšie vozidlo a ja vidím podľa spôsobu jazdy, tak, ako spomaľuje, že hľadá miesto na parkovanie. To je aj v našej, inak prívetivej Peržalke, dosť veľký kumšt. A zrazu, medzi dvoma vozidlami, nachádzame (aj ja som sa pridal k tomuto hľadaniu) miesto pre jedno auto. Môj automobilový blížny dáva smerovku a zatáča doprava. Priam cítim, ako sa potešil, aký je vďačný osudu, že mu umožnil toto malé víťazstvo človeka nad entropiou dnešnej doby. Jeho manéver ma trochu spomalí, inokedy by som bol už nervózny a vrčivý, ale teraz sa teším s ním: dožičím mu to, pretože viem, aké je to príma, keď nájdeš svoje miesto na zaparkovanie.

“Odpovedal mu: ‚Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.‘“  Lk 16, 19-31

Toto je posledná veta z Lukášovho evanjelia o Lazarovi a boháčovi, dvojici, ktorá vstúpila do kultúrnych i náboženských dejín ako archetyp nezmieriteľného rozporu. Medzi chudákom Lazarom, ktorý sa za života trápil, a boháčom, ktorý si na zemi užíval, je po ich smrti neprekonateľná priepasť. A Lazar, ktorý sa teraz nachádza v blaženosti,  nemôže podať ani pohár vody boháčovi, ktorý je vo večnom súžení. Preto boháč prosí Abraháma, aby dal vedieť jeho bratom, nech nenasledujú jeho príklad, aby sa tak nedostali do pekla. A Abrahám odpovedá najprv: “Majú Mojžiša a prorokov, nech ich počúvajú.” A na naliehanie boháča, dokončuje svoje svedectvo: “Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.” A to sme my. Nepočúvame Mojžiša a Prorokov, neveríme v záväznosť svätých kníh Starého a Nového zákona, a hoci kvôli nám vstal z mŕtvych sám Kristus, ani toto nám nestačí. Chceli by sme azda, aby pred každou generáciou, pred každým z nás osobitne a osobne vstával Ježiš z mŕtvych na počkanie? Niektorých by to možno presvedčilo, ale tých najzatvrdilejších ani toto nie. Sme ako padlí anjeli, ktorí sa kúpali v Božom svetle, a predsa ho odmietli. Sme účastníkmi hrozných bojov, ktoré sa nám vedú nad hlavami, príšerné bitky a zápasy sa odohrávajú o naše duše, pretože priepasť medzi Áno a Nie, medzi horúcim a studeným, medzi Kristovým a Antikristovým, medzi chudobou a mamonom, medzi životom a smrťou, je obrovská, nepreklenuteľná. Máme slobodnú vôľu rozhodnúť sa, či budeme počúvať slovám Prorokov, alebo neveriť ani zmŕtvychvstalému Kristovi.

“A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude vaším sluhom.” Mt 20, 25-28

Táto veta sa začala trochu malichernou, trochu humornou, avšak takou ľudskou situáciou. Kristus mal dvoch apoštolov, Jána a Jakuba, ale sprevádzali ho aj ďalší ľudia. Bola medzi nimi aj matka týchto dvoch chlapíkov, pani Salome, ináč nábožná a horlivá žena. Možno z veľkej horlivosti a možno z mamičkovskej starostlivosti, raz prišla za Majstrom a poprosila ho, keď už budú vo večnej blaženosti, či by nemohol zariadiť, aby jej synáčikovia mali tie najvýhodnejšie miesta – jeden rovno po jeho pravej ruke a druhý po ľavej. Ježiš sa na ňu neoboril, nesfúkol ju za jej trúfalosť, iba lakonicky odvetil: Neviete, čo žiadate. Pomenoval trúfalú žiadosť mamičky nie ako drzosť, ale skôr ako hlúposť  a nevedomosť. A potom pokračoval pre apoštolov, ale aj pre nás, čo sa dnes naparujeme, nadúvame, predbiehame jeden pred druhým: “Kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom.” A ako zakaždým, svoje slová, myslené smrteľne vážne, dokumentoval na vlastnom tele a konaní. Nielenže umýval svojim žiakom nohy, ale za nich – a za nás – položil svoj život, tak ako v starodávnych eposoch kladie sluha život za svojho pána. My všetci sme sluhovia. Každý sme v službách vlastného živobytia, touto službou si zarábame na každodenný chlieb. A niekedy aj na koláče. Dostávame výplatu od svojej firmy, od svojej vlády, alebo od našich zákazníkov, ak uznajú, že im naše produkty za to stoja. Ale byť sluhom svojho blížneho je niečo viac, ako robiť to za mzdu. Je to konanie z lásky a pre samotnú lásku. Je to gesto pokory, ale nie pokorenia sa so škrípaním zubov a s nenávisťou v očiach. Je to uponíženie sa pred majestátom existencie svojho brata, sestry. Ba Ježiš ide ešte ďalej – pred naším nepriateľom, tým, ktorý je nám nesympatický, s ktorým sa vrúcne nenávidíme a úprimne si lezieme na nervy. Nesmie v tom byť však ani štipka kalkulu: tak ja to teraz so zaťatými zubmi vydržím, aby som zajtra dostal odmenu. Byť sluhom svojho blížneho znamená mať účasť na jeho osude, byť spolupútnikom na jeho ceste, a ešte jedna maličkosť – dovoliť tomu druhému, aby bol naším služobníkom. Veľa ľudskej biedy a zla vzniká z pýchy moci, z toho, že chceme ovládať a manipulovať iných. Ale keby sme dokázali byť si  navzájom slúžiť, vojny a útoky by stratili svoje palivo.

Hrali sme reprízu Zabudnutých v Modrom salóne SND. Hľadisko, na rozdiel na vypredanej premiéry, bolo poloprázdne. Alebo poloplné – podľa toho, ako sa na to pozriete. Nepozerám sa na to emocionálne – dnes je umením dostať na jedno miesto viac ako desať ľudí. Kvantita ponuky je obrovská. Satisfakciu som zažil pri klaňačke. Vtedy, keď sa z prvého radu zdvihli seniori, aby prejavili standing ovation. Hercom v zákulisí som povedal, to bolo to najväčšie uznanie, aké sa nám doteraz dostalo. Že tí starí ľudia zmobilizovali svoje boľavé nohy, unavené kĺby, aby nám prejavili vďačnosť. Dám za takýto prejav uznania nabité haly a nadšený aplauz. Ďakujem vám, dámy a páni v striebornom veku života!

“A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe.” Jn 19, 25-27

Táto veta je kľúčová – je kľúčom, ktorý otvára dvere tajomstva Márii, Ježišovej matky. Človek cez ňu dal telesný život Bohu. Toto evanjelium (aj napriek pochybnostiam) pravdepodobne napísal apoštol Ján, ten, ktorý píšuc o sebe, označuje sa nie menom, ale prívlastkom “učeník, ktorého miloval Pán.” Keď Ježiš skonával na kríži, obrátil sa na svojho najmilšieho apoštola Jána a povedal mu: „Hľa, tvoja matka!“, keď ešte predtým odovzdal Jána do opatery svojej matky.  Touto lakonickou vetou končí tento odstavec svojho svedectva o posledných hodinách Kristovho pozemského života. Evanjelium je zvláštne slovo: je napísané pre všetky časy a pre všetky ľudstvá, ktoré prídu aj v budúcnosti. Všetko je tam aj pre nás. Preto aj vetu Hľa, tvoja matka musíme brať osobne, veľmi osobne, až na kožu a do kosti  intímne. Ježiš nám hovorí, že Mária je naša matka a naša reakcia by mala byť: a od tej hodiny si ju berieme k sebe. Čo je to vziať si k sebe Máriu, Matku Boha? Nie je to sladkobôľne a vzdychavičné uctievanie malebných sadrových sošiek, nie je to sentimentálny pohľad do nezábudkovomodrých očí ženy, ktorá vyzerá ako dievčatko. Mária nie je gýč. Mária nie je našou hovorkyňou k Bohu, ani nie je PR agentkou Boha, ktorý na nás nemá čas. Mária je matka, a matka dáva život. Mária nám chce dať život pre nebo, chce aj nás duchovne porodiť k životu vo večnosti a pre večnosť. Mária je nositeľka a opatrovateľka bolesti, a znášanie bolesti nie je ani zbabelosť ani falošná pokora. Znášanie bolesti je sila a účasť na Kristovej bolesti, na bolesti Boha nad našimi pádmi a hriechmi. Bolesť je podmienka spásy, kríž je požiadavka a predpoklad vstupu do večnej prítomnosti s Bohom. Nám, ktorým je aj jediná boliestka príťažou, nech dá silu tá, ktorú sme nazvali Sedembolestnou. Žena siedmich bolestí. Ale aj žena siedmich nádejí. Mária, zosmiešňovaná, nepochopená, zatracovaná, bagatelizovaná, zneužívaná, obaľ svojimi siedmimi bolesťami naše malé kríže a nikdy nám neprestávaj byť matkou. Veď ty si vzala na seba materstvo aj pre nás, hoci my sme ťa “nevzali k sebe”.

“A kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom.” Lk 14, 25-33

Stále to nemôžeme, nevieme a nechceme prijať. Stále to odmietame. Stále sa s tým nedokážeme vyrovnať. Stále s tým zápasíme a polemizujeme. Kríž? Nie! Prečo by musel byť? Hoci ho máme vrastený do tela, hoci je naša telesná schránka postavená podľa súmernosti kríža. Hoci nám to Kristus ukázal na vlastnom skone na kríži. Hoci nám to niekoľkokrát povedal, napríklad v tomto Lukášovom svedectve. Kto nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom. Niekto má kríž ľahší, iný ťažší, niekto tenší, iný hrubší, každý podľa sily vlastných ramien. Aby ho uvládal uniesť. Niesť svoj kríž za Kristom nesúcim kríž za ľudstvo nie je ani trest, ani zlomyseľnosť Pána, ani samoúčelná skúška. Je to spoluúčasť na Kristovom údele, je to vyjadrenie našej oddanosti Učiteľovi, je to prijatie dedičného údelu ľudstva. Áno, život musí bolieť. Áno, byť kresťanom musí bolieť. Áno, kráčať k spáse musí bolieť. Sme ľudia zrodení z bolesti a cez bolesť sa predierajúci k večnej radosti a úľave. Roky bolia, telá bolia, duše bolia, vzťahy bolia. Ak prijmeme svoj kríž, ak ho objímeme a vezmeme ako súčasť seba, táto bolesť nebude jalová a bezútešná. Bude to radostná bolesť, pretože my nie sme zrodení k smrti, beznádeji a bezútešnosti. Sme zrodení k životu, a k životu, ktorý sa nikdy neskončí. Objímam svoj kríž, zaiste malý a nepatrný proti krížom iných ľudí, lebo aj ja som slabší a neduživejší ako iní, objímam svoj kríž a zrazu pociťujem, ako ma nadnáša. Nesie ma celým dnešným dňom, aby ma večer uložil na lôžko k nohám môjho Pána, ktorý nado mnou nepretržite bdeje.