Ešte som stihol navštívil výstavu Adolfa Frankla, bratislavského maliara, ktorý prežil koncentrák a potom doživotne maľoval toto peklo. Povedať na obrazy s touto tématikou, že sú krásne, je akosi nepatričné, ale nedá sa inak: sú to naozaj krásne, hlboké, silné, bolestne pravdivé a pritom maliarsky suverénne obrazy. Ale obrazy, ktoré som už poznal z obrázkov, vo mne nezanechali taký dojem, ako jeden, ten najrozmernejší. Má názov Vízie z inferna a je na celú miestnosť po šírke. A fascinovala ma nie jeho predná časť, ale zadná časť plátna. Zadné plochy sa obyčajne nevystavujú, ale tu inštalatéri urobili zámerne tento akt: zozadu tohto obrazu je totiž iný obraz. Kristus s dvoma anjelmi a hostiou v kalichu. Kristus je hladučký, čistučký, bez jedinej vrásky, vyžaruje pokoj a bezstarostnosť. Pravý opak tvárí na Franklových obrazoch. Väčší kontrast už nemôže byť. Maliar Žid so židovskou skúsenosťou a Kristus, ktorého Židia neprijali. Tu utrpenie pekla a z druhej strany bezstarostnosť večnosti. Tu jazvy a vrásky, zozadu hladkosť, oblosť, neha. Zrejme maliar dostal k dispozícii toto veľké plátno, ale nemaľoval na jeho lícnu stranu, nepremaľoval ho. Namaľoval proti nemu, kontrastne. A predsa: až tento protiklad pekla a neba, utrpenia Židov a utrpenie najväčšieho Žida dáva aj Franklovmu osobnému utrpeniu zmysel. Kristov pokoj nie je v rozpore s ľudským utrpením. Nepozerá sa s úsmevom a nadhľadom na naše bolesti. Jeho pokoj neznamená ľahostajnosť voči nám. A kresťanstvo, na počiatku ktorého je Žid Kristus, nie je nepriateľom židovstva. Sú to dve fakticity, ktoré sa komplementárne sceľujú do jediného zmyslu.

Tento čas je postrachom pre alergikov, niektoré stromy púšťajú peľ. Takto sa opeľujú, aby pretrvali. Peľové zrniečka vchádzajú do nosov a spôsobujú búrlivé reakcie: kýchanie, svrbenie, sčervenanie, opuchy… Život je nezničiteľný a na svojej ceste k sebazáchove sa na nič nepozerá. Je to geniálne vymyslená distribúcia. Strom pustí zrno, obalí ho do jemného prášku a o ostatné sa postará vietor. Nemusí to byť ani vietor, stačí jemný ľahký vánok.  A už nesie zrniečka tam, kde ich treba. Sme také zrniečka peľu. Pustili nás naši predkovia a unáša nás vietor tam, kde máme zapustiť korienky. Korienky dobra, lásky, pomoci. Náš život má vydať život, má oživiť to, čo bolo umierajúce. Niekedy nás unáša lahodný vánok a niekedy je to prudký víchor. Veď život už vie, čo má robiť, aby ostal nažive.

V krátkom čase som bol opäť okradnutý. Prvý raz po novom roku, potom vzápätí a naposledy včera. Zlodeji boli rôznorodí: profesionálna zlodejka, stavebník – podvodník a včera pracovník banky za prepážkou. Spolu to činí asi 10 000 EUR. Beriem to ako školné v škole poznávania ľudskej povahy. Som  na tvorivom pobyte identifikácie zlodejstva v nás.  Ja si tie peniaze vrátim, možno aj tým, že napíšem o tejto skúsenosti nejaký bestseller Ale je mi hanba za tých zlodejov. Pokladám ich za veľkých nešťastníkov a je mi ich, samozrejme, hneď po veľkej dávke rozhorečnia a nevraživosti, úprimne ľúto. Ale pýtam sa najmä sám seba: tri razy po sebe okradnutý. Čo sa mi tým chce povedať? Čo sa tým mám naučiť? Mám sa takto deliť o svoje skromné imanie, ktoré som si nadobudol svojím ľahtikárskym písaním? Mám sa naučiť pokore? Má ma to naučiť odpúšťaniu? Nepochybne je za tým nejaký zámer a plán: nič neprichádza do našich životov náhodne a ku mne už vôbec nie. Takže som zaplatil školné v tomto drahom workshope. Už len zistiť, aká bude učebná látka.

Vydávam svedectvo pre budúce dni a to, čo príde. Včera, krátko po ôsmej večer som videl z okna autobusu mestskej dopravy oblaky nad Bratislavou. Západný okraj, hraničná oblasť s Rakúskom, bola obkolesená nízkou oblačnosťou. Oblaky vystupovali spoza nízkych rakúskych pahorkov a boli zavesené tak nízko, že vyzerali ako pokračovanie hôr, ako ďalšie hory za horami. Dojem tvrdosti a skalnatosti ešte zvyšovala ich farba – bola olovovosivá.  Neboli to oblaky, lež skalnaté bralá. Boli nehybné, strnulé vo svojom očakávaní. Vedel som, že sú obydliami krídlatých bojovníkov, ktorí, keď príde ich čas, vyjdú z nich brániť toto mesto a pomáhať bezradným obyvateľom. Nad týmto mestom sa rozpúta vojna, akú svet ešte nevidel, vojna, v ktorej budú biele krídla bojovať s ohnivými, a čierne meče budú narážať do svetelných brnení. Vtedy sa zjavia tieto nízke skalnaté oblaky, spustia sa k nám z neba, aby sme sa nebáli, hoci vzbudzujú úzkosť a rešpekt. Toto hovorím, aby to bolo zaznamenané.

Sny skŕsajú v medzipriestore medzi nocou a ránom, medzi temnotou a rozsvetlením, medzi démonmi a anjelmi. Nadránom sa dusíš, naberáš dych, búši ti srdce, a do tej medzierky ktosi vloží snový klip s takýmto dejom: veľký festival na rozľahlej lúke. Stretám všetkých svojich známych, aj tých dávno nevidených. Všade sú deti, to je ich sviatok. Medzi nimi je aj dievčatko, o ktorom vieš, cítiš, že je to Lucinka Halucinka. Začína tancovať. Je to zároveň dramatický výstup, nie obyčajný škôlkársky tanček. Všetci v užasnutí ani nedýchajú. Pozerám sa kamsi za ňu a vidím obrovský rýchly vlak, stará technika, z komína sa v kúdoloch valí šedosivý dym. Lucinka si to nevšíma, ba čoraz viac sa blíži ku koľajniciacm, ktoré pred vlakom akoby vyrastali z trávy. Už je pri vlaku na dotyk, už len na vlások. Zrazu, keď všetci zhíknu od strachu a už ju vidia rozdrvenú tou masou železa, sa vlaku chytí a tancuje s ním. Vzďaľuje sa, ale my vieme, že dokázala tú obrovskú mašinu pribrzdiť. Po chvíli sa vracia, aby sa poklonila a zožala náš potlesk. A to sa už budím, pretože sa musím nadýchnuť, keďže tento sen mi vzal schopnosť dýchať.

Niektoré slová nemajú svoj zápor. Nemotorný, nemehlo, nenávisť. Ich opakom je iné slovo, a to je už iná kvalita. Opakom nenávisti je láska, ale láska je viac, než potlačená nenávisť. Bolek Polívka povedal, že nenávisť je hrozná forma záujmu o niekoho. Môžem nenávidieť niečo i niekoho. No kým nenávidenie chladu alebo hladu je len vyjadrením našej ľudskej bezmocnosti nad živlami, nenávisť voči tvorovi je smrteľný jed. Nie pre toho, koho nenávidíš, ale pre teba, ktorý nenávidíš. Dennodenne sa učím nie iba návidieť, ale priam milovať. Je to práca na celý život.

Potom im povedal: „Toto je to, čo som vám hovoril, kým som bol ešte s vami, že sa musí splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, u Prorokov a v Žalmoch.“ Lk, 24

Tieto slová povedal Kristus svojim učeníkom, keď sa im zasa raz zjavil po svojom zmŕtvychvstaní.  Je tam zvláštna formulácia “kým som bol ešte s vami.” Veď aj v tejto chvíli je s nimi. Čo to znamená? Bola to iná chvíľa, ako keď s nimi chodil po krajine? Alebo boli iní oni, a či bol iný Kristus? Asi všetko pospolu. Ježiš, hoci mal znovu telo a dokonca si vypýtal niečo na jedenie, bol už v telesnosti po víťazstve nad smrťou. Telo pred smrťou a telo posmrtné sa musia líšiť. Posmrtné telo je poznačené, presvetlené triumfom nad zmarom a zánikom. Ale pre iné som si zvolil túto pasáž. Pre slová, že “…sa musí splniť všetko, čo je o mne napísané…” To znamená napísané v zákonoch, proroctvách a žalmoch. Ježiš prišiel uskutočniť písmo, čiže písmená, čiže svojím spôsobom literatúru. To, čo bolo dovtedy iba fikciou, niekedy poetickou víziou, metaforou, on uskutočňuje na vlastnom tele, ako hovorí v dnešnom čítaní, na vlastnom “mäse a kostiach.” Mäso bolo prebodnuté, kosť mu nebola zlomená. Ježiš uskutočňuje vopred predpovedané, nie v zmysle fatalizmu, že by mal vopred určený osud, ktorému sa nedá uniknúť. On svoju misiu pozná a prijíma. Je to rozhodnutie voľné a slobodné, akt poslušnosti voči svojmu a nášmu Otcovi a akt lásky voči nám, jeho hlúpym a neposlušným deťom. Proroci predpovedali kvôli nemu, nie on uskutočňoval kvôli nim. Zároveň nám Ježiš ukazuje a dokazuje, že nič, čo bolo napísané z vnuknutia Ducha svätého, nie je nezáväzné, samoúčelné, ornamentálne, literárne. Je to tá najkrvavejšia literatúra ľudskej histórie, čiže literatúra, ktorá má svoje neodvolateľné konzekvencie. Už nikto nebude môcť ľahkomyseľne povedať, že tá a tá veta, tá a tá formulácia, ten a ten obraz, príkaz, odporučenie, zákon, je myslené obrazne, metaforicky, poeticky, metafyzicky či ako inak. Kristus vzal na seba telesnosť fikcie, zviditeľnil neviditeľné, stelesnil duchovné. Prešlo to v ňom transformáciou a vrátilo sa k pôvodnému.

Zápis zápas. Biele slová sa sfrabujú do ružova od krvi, ktorá kvapká z listov. Jar podrezaná tvojím vlasom krváca na snežienky, ktoré už zajtra budú tmavooké ženy predávať na uliciach sveta. Rodičia žijúcich sirôt nakupujú plastové samopaly po tuctoch. Hlava zľava. A sprava? Deň opravujem celých dvadsaťštyri hodín, ešte aj vo sne zápasím so stavebnicou, ktorá sa mi nakoniec vždy zrúti. Sú medzi nami Babylončania: dajú sa poznať podľa žltých bielok očí a podľa toho, ako majú hlavy vyvrátené k nebu. To, čo sa stane, sa viac nestane – prorok leží vystretý s bradou v prievane. Počúvam ticho, ktoré mi zaplavuje ústa znútra. Nepovedať nič viac, než čo sa musí oznámiť. Heslo, kľúčové slovo, poukážku na ďalší prechod. Dvere jaskyne otvorí hocijaké zaklínadlo, ale ako sa s tým pokladom dostaneš von. Preto sú na zemi jaskyne toľké kosti. Nesmieš si nabrať viac, než unesieš na špičke jazyka. Teraz vykroč a tým, ktorí majú uši otvorené ako motýľ krídla, povedz, čo ťa videlo a čo ťa poznalo.

Poznám to – pocit poníženia, keď ležíš na zemi, ku ktorej ťa znížil úder silnejšieho. A ešte aj tam ťa bijú, kopú, fackujú. Našťastie, naposledy som to zažil hlboko v detstve, ale ten pocit poníženia zostáva vo mne živý. V týchto dňoch poslal k zemi spisovateľ spisovateľa. Drahoslav Tomáša. Oboch poznám, s oboma si tykám. Tomáša mám rád ako staršieho brata. Je to ten najjemnejší človek spomedzi umelcov. Vždy bol ku mne žičlivý, a nielen ku mne. V stredu sme mali podujatie v Poľskom stredisku. Čudoval som sa, že medzi divákmi nevidím Tomiho, vždy chodí. Možno práve vtedy ho bili. Teda bil. Kolega, človek, ktorý rovnako píše knihy. Už sa to začalo. Spisovateľ zaútočil na spisovateľa. A aj na jeho ženu, pani Evu. Muž udrel ženu. Zlé časy. Večer mi v ateliéri hovorí pán vrátnik, že nejaký mladík napadol správcu, keď ho ten upozornil, aby nepľul na schody. Všetci grázli dostali príklad a príkaz: už sa to začalo. Tlčte, mláťte, bite! Vždy sa nájde obeť. Zlé časy nastávajú. Človek udrel človeka.

Včerajšie stretnutie s pánom docentom Piačekom vo mne vyvolalo niekoľko myšlienkových pochodov. Povedal napríklad, že neuznáva a nemôže prijať spiatočku, cestu späť. Vyslovil tvrdenie smelé?),  že vo vesmíre nie je nič ako spiatočka, že vesmír nepozná cestu späť, pretože každá cesta späť je v skutočnosti nová cesta. Zo všetkých prostriedkov má spiatočku iba ľudský technický výtvor – napríklad automobil. Koňa môžete silou prinútiť, aby cúval, ale keď ho necháte voľného, tak sa obráti a vracia sa vlastne dopredu. Podobne každý živočích vrátane človeka, okrem raka. Takže okrídlený výrok “napred sa ísť musí, naspäť cesta niet” je filozofickou premisou. Na stretnutí s pánom Piačekom zaznelo mnoho podnetných výrokov, ktoré teraz moje vedomie i podvedomie vyhodnocuje. Ale tézu o neexistencii spiatočky som ako pravdivú prijal.