Kráčať po zemi, ktorá svojím zmŕtvychvstaním roztopila príkrov snehu. Kráčať po povrchu a cítiť, ako si spojený s krajinou, ktorej hovoríš domov. Kráčať popri výpadovke, byť oddelený od rinčiacich mašín iba nízkou obrubou a predsa existovať v inom priestore a spôsobe ako tí, čo sú v nich. Kráčať s boľavými nohami a s vetrom v ušiach, ktorý ti prefukuje hlavu. Kráčať, neefektívne, nerentabilne, zdržujúco, bez zisku a benefitov, získavajúc iba pocit voľnosti a možnosti márnotratniť vlastný čas. Kráčať taký, aký si, v starom oblečení, so staromódnymi názormi, nepatriaci do elastického sveta poohýbaných tvarov a skrivených tvárí.  Kráčať so sebou a k sebe, v rozviatom rozhovore s Bohom, v tichu šumiaceho lístia a praskajúcej hrdze. Kráčať popri havranoch, ktoré sa pozerajú na teba cez svoju optiku a potom ťažkopádne vzlietnu na kostnaté stromy, ako veľké čierne handry, napĺňajúc tak poznanie, že aj let je namáhavá práca. Kráčať tým jediným spôsobom, ktorému sa naučili naše telá na úsvite stvorenia – položiť jednu nohu pred druhú a potom prisunúť. Kráčať archetypálne, bez možnosti vývoja technológie chôdze, pretože tá bola od prvopočiatku dokonale jednoduchá. Kráčať po svojom a za svojím, v sebe a k sebe, od ľudí k ľuďom, pretože všetky kroky smerujú ku krokom iných. Kráčať vytrvalo, pretože už vieš, že najväčšia rýchlosť je nepretržitá pomalosť a v každom okamihu si v bode svojho cieľa. Kráčať.