Toľko je toho nahovoreného, narozprávaného, naklebeteného, nazlomyseľného, naospravedlňovaného, navýhovorkovaného… Túto civilizáciu skôr ako odpad plastov zabije odpad prázdnych rečí – a tie sa nedajú recyklovať. Keby tie reči boli iba prázdne, ale ony sú plné: plné jedu, zlomyseľnosti a zloželaní. Každý má ku všetkému komentár, každý všetkému rozumie, každý pociťuje potrebuje zapľuť si svoju sírovitú slinu a fľusnúť ju na oheň. Rozprávači príbehov, proroci a kazatelia prichádzajú o remeslo – načo rozprávať príbehy v krajine, kde všetci hovoria a nikto nepočúva! A tak by sme mali zmĺknuť, aby sa ticho stalo naším svedectvom, aby naše mlčanie svedčilo proti táraniu, aby sa iba naša ozvena niesla v krajine hlucha.