Pamäť je záhadný fenomén. Je to studňa, ktorá má niekedy sto metrov, a potom zasa dovidíš na dno. Niekedy je v nej voda mútna a vzápätí krištáľovo priezračná. Väčšinou nám pred vnútorný zrak prináša tváre alebo tvary, zriedkavejšie zvuky, ale občas aj chute a vône. Na niektoré veci by sme radi zabudli, a nemôžeme. Na niektoré by sme si radi spomenuli, a tiež nemôžeme. A vlastne ani nevieme, že by sme si na ne mohli spomenúť, tak nám vyfučali z hlavy. Ako sa volal ten chalan, čo ma učil biť sa pri rieke Nitre? Bol silný, červenolíci, pehavý a volal sa… Jaro? Alebo Rudo? No a priezvisko už vôbec neviem. Mám niekoľko spomienok, ktoré mi hádam nikdy nevyblednú z pamäte. Nie sú to nijaké mimoriadne udalosti či úkazy. Jedna spomienka mi preletela pamäťou dnes, keď som bol na vychádzke s naším psíkom. Horúce leto, ale keďže je už neskoro večer, tak začína byť chladno. Nad nami vrčí lampa s plechovým krytom. Je to stará lampa na drevenom stĺpe napustenom asfaltovou emulziou. Kúsok nad lampou svieti okrúhly mesiac, takže vyzerá ako druhá lampa zavesená vo vzduchoprázdne. Hráme sa na ceste, na dedinskej hradskej v Malej Lihotke u babky. Nebojíme sa, že by tadiaľ išlo auto,  posledné prešlo pred pár hodinami a najbližší autobus pôjde zasa o hodinu. Triafame do seba loptu, volá sa to vybika, spisovne vybíjaná. Sú tam dievčatá i chlapci, ale kto, to si už nepamätám. Mal som vtedy desať, dvanásť, štrnásť rokov? Ten podvečer mi nikdy nevypadne z pamäti. Rovnako ako vôňa zemiakov, ktoré si v iný podvečer opekáme v našej sídliskovej záhradke s otcom. Nič mi z toho podvečera nezostalo v pamäti, iba tá vôňa zemiakov. A ešte soľ sčernená našimi prstami. V tme niekedy prehltnem miesto zemiaku kúsok uhlíka, ale nevadí. Všeličo som zabudol, všelijaké dôležité mená, dátumy, udalosti sa mi prepadli do prázdnoty zabudnutia. Ale tá lampa a tá zemiaková vôňa…