Otčemôj

10.10.2013

Ja viem: je to Kristova modlitba a on stanovil, ako sa ju máme modliť. Ale verím, že ho nenahnevá,  nepobúri, neurazí ani nezarmúti, ak sa ju dnes večer pomodlím takto:

 

OTČE MÔJ -

iste, si Otcom nás všetkých, ale ja Ťa chcem vnímať osobne, pretože sa cítim byť Tvojím dieťaťom, Tvojím synom. Nikomu Ťa neukradnem, nikomu nebudeš chýbať, na úkor nikoho si Ťa neprisvojím. Veď do Tvojho náručia sa zmestíme všetci, aj moja hrboľatá hlava. Otče môj, otecko, tato!

KTORÝ SI NIELEN NA NEBESIACH -

ale aj tu: v mojej izbe, na monitore môjho počítača, na sedadle spolujazdca v mojom aute (ozaj, dal si si bezpečnostné popruhy, ty, ktorý si sám záchranným pásom?) Niekedy zabúdam, že Tvoja prítomnosť na nebesiach neznamená, že nie si tu, pri mne, blízko mňa, čo najbližšie. Umiestnili sme si Ťa na nebesia, až tak vysoko, že sa zdáš byť v nedohľadne. Ale ja cítim, že si tak blízko, ako len môže byť Boh k svojmu stvoreniu, ktoré stvoril z nesmiernej lásky.

SVÄTIŤ CHCEM MENO TVOJE -

áno, automaticky hovorím: posväť sa, a často sa je to pre nás alibi. Nech Ťa svätia tí iní: svätí, anjeli, tí, ktorí sú už pri Tebe. My to nevieme, nechceme, nemusíme… Vzdávať Ti formálnu úctu sa mi zdá byť pokrytecké a svätiť Ťa svojím životom je namáhavé, takmer nedosiahnuteľné. Kto som ja, aby som si na to trúfol? A vôbec, kde mám na to brať čas? A neviem, hlúpy, že Ty svätíš moje meno, pretože Ty si ma nazval pred stvorením sveta, oslovil si ma po mene a raz sa dozviem, kto vlastne som. Som presvedčený, že ma máš zapísaného v databáze svojich detí, a teda aj na mojom mene záleží.

CHCEM, ABY PRIŠLO  KRÁĽOVSTVO TVOJE -

viem, viem: správne má byť “príď kráľovstvo tvoje”, ale Tvoje kráľovstvo príde tak či tak, či si to niekto vrúcne želá alebo sa toho nenávistne štíti. Otec môj, Ty si už víťaz, vždy si ním bol, mohutný, hrozný, majestátny, ale aj láskavý Pán. Krvavý boj o naše duše sa môže skončiť iba porážkou zlého. Chcem teda, aby prišla Tvoja vláda, aby prišlo Tvoje kráľovstvo, ale chcem aj ja k nemu kráčať, habkavými, potkýnajúcimi sa krokmi. A chcem byť malým bojovníčkom v Tvojej armáde. Nezmôžem toho veľa, ale spolieham sa na to, že zabojuješ Ty. A viem, že keď ma opustia sily, pretože som slabý a neduživý, vyzdvihne ma k Tebe Tvoja mocná pravica.

PRIJÍMAM TVOJU VÔĽU -

a Ty vieš, aké je to pre mňa ťažké: pretože som svojhlavý, tvrdohlavý, pyšný, zanovitý, pechorivý. Ja sám, ja sám, často jasám. Občas ma potkneš, občas ma zhodíš na zem, len aby som zaplakal a zavolal na Teba, tato, kde si? Nauč ma teda prijímať Tvoju vôľu, nie preto, aby si ma zbavil zodpovednosti za svoje konanie, aby si mi odobral možnosť rozhodovať o svojich skutkoch, ale preto, aby som zjednotil svoje činy s Tvojím želaním.

NECH JE ZEM ODRAZOM NEBA -

zem je dolu, nebo hore, taká je naša detská predstava. Zem je pevná, nebo páperivé, zem špinavá, nebo nepoškvrnené, zem dočasná, nebo večné, zem hriešna, nebo sväté. A musí to tak byť, pretože každé áno usvedčuje nie, každá čistota usvedčuje špinu, každé dobro usvedčuje zlo. Koľkí sa usilovali vybudovať nebo na zemi, samozrejme, bez Teba, Pane, ľudskými silami, ktoré sú také slabé. Ťažko sa mi bude odliepať z tejto hliny, z ktorej som stvorený, budem cítiť úzkosť, keď ma budeš dvíhať k sebe. Ale aj tak volám – nech Tvoj zákon platí tak v nebi, ako na zemi, nech Tvoje slovo zvučí ako v nebi, tak i na zemi.

CHLIEB, NIE KOLÁČE MI DOPRAJ AJ V TENTO DEŇ -

keď ide o každodenný chlieb, koľko žiadajúcich rúk sa k Tebe dvíha. Koľkí sa hrnieme k Tebe po výplatu, a ešte sme nič neurobili. Aj ja chcem jesť, Pane. Nemusia to byť koláče, ale ten chlebík nech je mäkký, čerstvý a biely. A pivo k tomu. A šťavnatý kus mäsa. Pane, vieš, ako trpím, keď sa mám párkrát za rok postiť? Zdá sa mi, že musím umrieť. Nie som škrečok, čo hromadí veci, ale tie knihy (a dnes sú knihy nehorázne drahé!) si nedokážem odriecť. A nový počítač! A syntezátor! Pozri len, na koľko vecí si človke spomenie, keď píše zoznam želaní.

ODPUSŤ MI VINY, LEBO JA NEDOKÁŽEM ODPÚŠŤAŤ SVOJIM VINNÍKOM -

ja viem, správne je to: odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojím vinníkom. Nuž, ostatní možno dokážu, ale ja často nie. Nejde o to, že by som nechcel. Keď sa voči mne niekto previní – a keby si vedel, koľko mám ja svojich vinníkov (obávam, sa, že to vieš, Otče)! Čože, verbálne mi to nerobí problém. Slovne dokážem odpustiť každému a všetkým. Ale v srdci nosím čiernu guču roztrpčenosti. Chcem odpustiť, a nemôžem. Ale voči Tebe budem úprimný (čo iné mi ostáva): vlastne nechcem. Preto mi odpusť túto vinu, lebo ja často nedokážem odpúšťať.

A ODVRÁŤ ODO MŇA POKUŠENIE -

nie, Otče, nedokážem si odťať ruku, ktorou hrozím agresívnemu šoférovi (a iní okolo mňa nejazdia), nedokážem si vylúpiť oko, keď sa s túžbou pozriem na cudziu ženu, nedokážem si vytrhnúť jazyk, keď ohováram iných a šírim jedovaté reči, nedokážem si zavesiť na krk ťažký balvan, keď som na pohoršenie svojich detí, nedokážem si odrezať ucho, keď lovím prázdne senzácie a počúvam plytké reči… Ešte stále dúfam, že si to nemyslel doslovne, iba metaforicky. Preto Ťa prosím, stráž ma, veď na poznáš, som ako dieťa. Len čo ma spustíš z očí, capnem na zem alebo zablúdim medzi cudzími.

A VÔBEC, ZBAV MA VŠETKÉHO, ČO JE ZLÉ -

ideálne by bolo, keby som odvrhol všetko zlé, čo je okolo, (ale aj vo mne, aj vo mne!). Veď v čom by bola moja účasť na ceste spásy, keby mi spred krokov uskakovali všetky jedovaté hady? Ale nedopusť, Otče, aby toho zlého bolo na mňa priveľa – buď zahyniem, alebo ma zlo premôže a urobí zo mňa spolupáchateľa. Daj pokoj mojim dňom, daj, nech môžem v pokoji využívať svoj nepokoj na dielo svojho života.

AMEN.

Ďakujem Ti, otecko, že si mi dovolil takto sa k Tebe modliť. Verím, že tieto slová nikoho nepohoršia a Ty ich prijmeš ako úprimné vyznanie. Mám Ťa rád, tato!

Webdesign a webhosting Active, s.r.o. 2003-2018