Popolec

13.02.2013

Odmalička ma fascinoval oheň. A nielen jeho architektúra, tá vznešená stavba poskladaná zo stoviek živých jazýčkov, červenkastých, žltkastých, fialkastých, belasých, bielych, nielen tá žeravá náruč stravujúca sama seba, ale aj to, čo po ohni zostávalo. Keď prísediaci opúšťali dohárajúcu pahrebu, ja som ešte kutral v sliepňajúcich uhlíkoch, usiloval som sa ich rozfúknuť, vrátiť im život. Ale oheň už nemal z čoho horieť, pohltil svoju potravu a dohasol. Ostal po ňom iba popol. Na vojne sme popol vynášali v plechových uhliakoch. Ale popol v prirodzenom stave netreba upratovať, sám sa uprace. Rozfúka ho vietor, odveje najmenší vánok. Až sa chce povedať: život sa oň postará. Popol je negatív ohňa. Sivý, sypký, suchý, studený. A také slovo sa mi vynorilo v mysli: sirotný. Popol je len o niečo viac ako nič. Je to materiál ničoty. Prach je aspoň spomienkou na trvácnosť hmoty,  sú v ňom zrniečka piesku, kamienky, kremienky, úlomky sklíčok… Ale popol je už len číra ničota. Chytíš ho medzi prsty v podobe sadzy – a ostane iba sivá šmuha na brušku ukazováka. Ako slovo, ako spomienka, ako predtucha.

Webdesign a webhosting Active, s.r.o. 2003-2020