Idem v živom hadovi zástupu hypermarketových chodcov a kráčam pomaly, nenáhlivo. To za tých, čo už nevedia kráčať, iba sa ženú. Stretám bezfarebné, bezvýrazné tváre a usmievam sa na ne. To preto, aby som nastavil svoju tvár proti tým večne nasratým, nafučaným, namosúreným kyslým tváram. Nie, nejdem spasiť svet. Spasiteľa sme už dostali a o pár dní príde medzi nás znova. Nesúdim, neodsudzujem, netrestám. Nie som proti nikomu, hovorím sám za seba a sám sebe: Musíš si držať svoj post, nedať si zlomiť chrbticu týmto šialenstvom, neprijať pravidlá ich hry, ktorá má iba jedno pravidlo – JA! Nedovoliť, aby z teba urobili vevericu v ich kolese. Zostať sám sebou, aj za cenu toho, že budeš sám. Nepodľahnúť marketingu smetia a mámenia. V honbe za každodenným chlebom nezabudnúť na živý Chlieb, ktorý sa nikdy neminie. Nerozmeniť sa v plytkých kšeftoch, neabsolvovať rýchlokurzy hrabania a podvádzania. Pohnúť sa, keď ostatní budú driemať a znehybnieť, keď sa všetci rozutekajú. Byť sám sebou, za seba, v sebe, aj keď pre druhých.