Nie som človek zvyknutý na potlesk. Vôbec mi nechýba. Keď na koncerte Teamu tlieskajú Haberovi, mne stačí, že vedia slová, ktoré som napísal. Je to skrátka iný žáner – poézia a príbehy sa čítajú doma a netlieska sa pritom. Včera som bol na premiére Alice v Zázračne – a na konci filmu sme zatlieskali. Mohlo to byť zo dvadsať dlaní. Ale aj tak som si pokladal za povinnosť dať najavo svoju úctu k tvorcom. A nielen tým hviezdnym, ale aj našim, dabingovým. Dnes sme v škole robili veľmi silné veci. Chvály nikdy nie je dosť, a tak vždy chválim. Ale dnes to bolo iné. Petra sa sklonila na zem, vlasmi zametala dlážku a potom povedala jediné slovo: Odpusť. Po tom sa už nedalo povedať ani slovo chvály. Ani zatlieskať. Zostali sme v tichu. A tak sa ticho stalo dnes najsilnejším prejavom obdivu. A na konci hodiny mi zatlieskali. Ako na amerických univerzitách, povedal mi štipľavo môj syn. Ale nebolo to odkukané. Bolo to spontánne vyjadrenie nášho spoločného zážitku z dnešného stretnutia. Volá sa to škola, ale dnes to bolo niečo viac.