Vedel som, že to bude silné a mohutné. Posadil som sa a poobzeral okolo seba. Okolo stolov sedelo zo pätnásť dám. Boli to nádherné, skvostné, pôvabné, prekrásne ženy. Každá mala nad osemdesiat rokov a v tvári vpísaný príbeh života a smrti. Všetky mali spoločné jedno: prežili holocaust. Niektoré sa živé vrátili z koncentračných táborov, iným sa podarilo za cenu obetí a strastiplného ukrývania vyhnúť sa týmto fabrikám na smrť. Každej z nich aspoň jeden, ale častejšie viacero najbližších zahynulo. Tie ženy nemôžu zabudnúť a ja im dávam za pravdu. Sú udalosti, na zabudnutie ktorých je pamäť jedného ľudského života prikrátka. Pozvali ma, aby som rozprával, čítal, spieval, ale ja by som najradšej počúval ich. Tieto príbehy sa nedajú vymyslieť, sú, žiaľ, priveľmi skutočné a ľudské. Presnejšie – neľudské. Len čo som sa usadil, spontánne som im chcel pobozkať ruky, jednu po druhej. Nedovolila mi to situácia, pretože ma ihneď vtiahli do rozhovorov, do spomienok… Otázky sa striedali s odpoveďami a boli otázky, na ktoré sa nedalo odpovedať. Azda najťažšia otázka, akú môže položiť človek: Kde bol vtedy Boh… Tú odpoveď nám povie iba Stvoriteľ, keď nás povolá z tohto sveta. Moje drahé dámy, mamy, staré mamy, dievčatá! Zavolali ste ma, aby som vám rozprával, a zatiaľ ste rozprávali vy mne. Rozprávali ste aj svojím tichom i mlčaním, svojimi plachými úsmevmi aj svetielkami vo vašich očiach. A bolesťou, ktorá je na ich dne a ktorá sa nedá odstrániť nijakým rozpúšťadlom. Odchádzal som od vás silnejší o vašu silu, dúfajúci  s vašou nádejou, so srdcom oťaženým o vašu skúsenosť a poznanie. Ďakujem vám, že som vás mohol spoznať, najkrajšie ženy sveta.