Takýto obrázok: slepý pán v pokročilom veku a v rovnako pokročilej nevidomosti zle trafil na chodník a motá sa po vozovke. Palicou búcha do zaparkovaných áut a nevie sa zorientovať. Nevidí, že je asi pol metra mimo chodníka. Teraz sa už nemôže z toho dostať bez cudzej pomoci. Ani nie štvrť metra od neho sú mladí ľudia, ktorí sa pozerajú na toho čudáka, čo to vystrája. Sú slepí, pretože nevidia, že stačí k nemu podísť a navigovať ho na správnu stranu. Potom si už skúsený nevidiaci poradí aj sám. Nedá mi to, a hoci som na druhej strane ulice, uskutočním tento jednoduchý manéver sám. Jeho poďakovanie a môj pocit samozrejmosti – to som sa mal preboha pozerať, ako sa ten pán trápi? Mladí zrazu vidia: pozerajú sa na nás so široko roztvorenými očami. Také jednoduché to bolo? Vôbec ich neodsudzujem. Určite sa s touto situáciou stretli prvý raz. To ich na univerzitách zvučných mien neučia. Tak, ako ich neučia, ako sa nechať zbiť, keď bijú niekoho napríklad v autobuse. Človek nemá robiť správne veci na očiach iných. Ale tu som to bral ako seminár, ako modelovú situáciu, ako prípadovú štúdiu. Dúfam, že si to dobre napozerali. Aby už nemuseli byť slepí.