Kráčam v snehu, každý krok je prebáranie a zároveň zdvih nad jeho úroveň, svalovina mojich nôh kooperuje so svalovinou snehu, áno, vnímam tento čerstvo napadaný sneh ako telo svojho druhu. Kráčam v snehu a rozmýšľam:  Sneh by sa mohol písať snech. To ch je príznačné. Snech ako snoch. Sneh, tento sneh, prvý tohtoročný, má niečo spoločné so snívaním. Možno sa už medzi nami nahromadilo toľko snov, že ho neudržala snosféra ľudských túžob, a v podobe snehu napadal na zem. Odtláčam svoje stopy do snehu a pozerám sa na sofistikovanú schému mojich podrážok – ľudské stopy naboso sú všetky rovnaké a zároveň každá je iná. A stopy ľudských podrážok sú všetky zdanlivo pestré, a pritom je každá rovnaká, pretože priemyselne vykrojená. Sneh nás uchováva pre budúcu pamäť času, je to však archivácia efemérna a márnotratná. Už zajtra nebude ten trávnik vedieť nič o mne, ktorý dnes po ňom kráčam. A budúce trsy trávy zdvihnú svoje telíčka z márnosti mojich krokov.