Nikdy som nechcel byť učiteľom. Stačilo, že som mal mamu učiteľku. A že som rok učil Romov na vojenčine písať, čítať a počítať. Potom som si začal robiť doktorát a v rámci neho som musel učiť. Zapáčilo sa mi to. Preto som sa potešil, keď ma pozvali učiť na VŠMU krásny odbor autorské divadlo na bábkarine. To je priam rozprávková kombinácia. Dnes sme spolu s dievčatami a mladým mužom odkrývali tajomstvo vnútorného hlasu. Nesúvisí to s technikou reči ani so základmi herectva, na to nemám kvalifikáciu. Ale intuitívne sme niečo hlboké a podstatné odkrývali. Učili sme sa hovoriť bez otvárania úst, do seba, do svojich tajomstiev. Cítil som sa šťastný. Ja sa mám! Mám šesť učiteľov, ktorí sa mi intenzívne venujú. Môže si človek po päťdesiatke priať niečo krajšie!?