Prepáč, že som sa ti neozval. Mám toho veľa. Povedal ten chlapík na miletičskej tržnici. Nevyzeral na nijakého supervysokého manažéra, ktorý má pod sebou tisícky zamestnancov a toľko schôdzok, že na ne musí chodiť firemným vrtuľníkom. Bol to obyčajný chlapík. Ako by povedal pán Satinský, človák. Možno inštalatér, možno taxikár, možno… A hoci sa ho už začínalo zmocňovať pokojné ovzdušie trhoviska, niečo v ňom ešte stále bolo zadychčané. Bola to zadychčanosť, ktorá mu už takpovediac vošla do pórov. Jedným slovom, bolo na ňom vidieť, že toho má naozaj veľa. A ja som si, čakajúc na M., ktorá vyberala paradajky, analyzoval tieto tri slovká, každé osebe banálne a obyčajné. Mám. Toho. Veľa. Ten chlapík vyzeral, že naozaj niečo má. Nebol bezdomovec, ale nevyzeral ani na milionára. Teda niečo mal, určite byt a auto, ale ešte viac toho nemal. Ten byt asi nebol vila a to auto nebola audina. Ale prečo potom hovoril, že má niečoho veľa? Kľúčom je slovíčko uprostred – toho. Treba zistiť, čo je ono “to”, ktorého majú ľudkovia veľa. Možno to bude povinností, vybavovačiek, záležitostí, drobností, neodkladností. Urobil som si inventúru mojich vlastných “toho” a zistil som, že je ich naozaj veľa. Ale že veľa z toho veľa sa dá odložiť alebo aj zbaviť sa ich bez ujmy na živote. Máme toho veľa možno preto, lebo veľa toho nemáme. A chceme veľa, viac a viac veľa, veľa veľavého. Bol to poučný výlet na sobotňajšie trhovisko. Človek sa tam o sebe dozvie vecí. Ako sa hovorí – veľa.