Poznám sa už dobrých 50 (slovom päťdesiat) rokov, a tak viem, čo môžem od seba očakávať. A čo nechcem očakávať, ale aj tak to príde, aj tak konám tak, ako som doteraz vždy konal. Seba neprekoníš, čiže neprekonáš. Zistil som, uvedomil som si, že zakaždým používam rovnaké know-hevi. Keď ma niekto urazí, obabre, okradne, oklame, zahanbí, keď mi ublíži na tele alebo na duši, zakaždým reagujem rovnako: sťahujem sa do seba, do samoty, do mlčania, do zatajenia. Do svojej Krajiny Hevitánia, do svojej vnútrozeme. Keď ma niekto odmietne, keď ma niekto spochybní, skritizuje, zosmiešni, vyhlási za chudáka, za nulu, konám rovnako. Sťahovanie do hĺbok seba. Do hobitej nory svojho Ja. A keď je okolo tlačenica, keď sa všetci prebiehajú, aby na seba upozornili, keď nás ohlušujú (m)egafóny cudzích eg (množné číslo od slova ego), aj vtedy mi nezíde na um nič iné, len odmlčať sa, učušiť sa, stúliť a schúliť sa, nebyť na očiach. Radšej byť nevidený ako nenávidený. Možno to nie je práve najlepší postoj, ale hovorím si: keď na seba všetci upozorňujú, keď  sa všetci producírujú, predvádzajú, natriasajú v pávích pózach, niekto musí mlčať a čušať. Aby sme si uvedomili hodnotu vnútorného azylu.