Veľmi rád mám z Kristovho života tú udalosť, keď Učiteľ kráča po mori. Pre človeka je to nemožné prijať, odporuje to fyzikálnym zákonom i jeho skúsenosti. Preto je svojím spôsobom Ježišova chôdza po vode najmysterióznejší čin. Keď vstane zmŕtvych, to vstáva Boh, a dá sa to prijať vierou. Ale keď človek Ježiš kráča po vode, je to nemožné vo svojej samozrejmosti. Marek a Ján zachytávajú iba túto časť Kristovho kráčania po mori, ale Matúš do svojho zorného poľa pridáva aj Petra. Človeka Petra, slabocha Petra, prvého pápeža, ktorý vo svojej detskej trúfalosti volá: “Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.”  Peter bol vo chvíli vyslovenia tejto žiadosti deckom, ktoré sa s naivnou trúfalosťou dožaduje niečoho nemožného. A pre svoju nevinnosť sa mu jeho žiadosť vyplní. Peter kráča po hladine mora ako po pevnej zemi. Po niekoľkých metroch si však všetko uvedomí: svoju trúfalosť, aj to, že sa mu deje niečo, čo odporuje zdravému rozumu a že predsa len… Je náš Učiteľ naozaj až takým Bohom, ako si myslíme? A v tej chvíli pierko-Peter, ktorého nadľahčovala na hladine vzdušnosť viery, oťažieva a prepadáva sa pod hladinu. Už to nie je ľahučké páperie, už to nie je krídlo, čo sa plaví na hladine, už to nie je list, čo spadol z výšky na vodu… Už je to človek, ťažký svojimi pochybnosťami a nevierou. Peter zradil Krista prvý raz už tu – zradil vieru v Jeho Božskosť. Preto sa topí a preto volá: “Pane, zachráň ma!” Už je znovu dieťaťom, už znova dôveruje, že iba Ježiš ho môže zachrániť. A preto je zachránený. A preto je spasený. A preto môžeme kráčať aj my po hladine našich dní, ak kráčame ku Kristovi. Ak stratíme vieru v neho, pevná zem pod nohami sa nám stane klzkou vodou… Pane, zachráň nás!