Dnes nám urobili vodári kuriózny kúsok: vypli nám vodu, ale iba studenú. To sa v histórii nášho činžiaka stalo prvý raz. Doteraz vždy ostala studená ako základ a teplá bola odstavená. Varím si teda kávu, na ktorú voda zovrie za pár sekúnd. Keď sa chcem napiť vody, natočím si ju do pohára a dám na balkón vychladnúť. Poradíme si. Popíjam kávu s trochu zvláštnou chuťou a rozmýšľam, akí sme tu zraniteľní, v našich betónových bunkroch. Naozaj: žijeme ako v papierových domoch. Stačí, aby vypadla elektrina, plyn, prestala tiecť voda, zastavili sa výťahy, prestali fungovať magnetické kľúče a sme zavretí ako zajace v klietke. Všetci veríme, že to tak nebude, ale niečo v našom zadnom mozgu, kde sú veštby, predtuchy a vízie, proroctvá a zjavenia, hovorí, že sa to môže stať priveľmi rýchlo a priveľmi ľahko. Takí sme zraniteľní, uväznení v kobkách našich tiel. Stačí, keď nám vypne jeden orgán, pečeň, žlčník, srdce, pľúca, a sme stratení. Alebo sa konečne nájdeme?