RAISSA A JACQUES MARITAINOVI: STAVY LIDSTVA A SVATOSTI (Krystal OP, 2011)

Zatiať čo Jacquesa Maritaina vnímame ako klasika kresťanského humanizmu vo filozofii i v estetike, jeho manželka Raissa je pre širšiu verejnosť neznáma. V tejto pôvabne pripravenej knižočke však hrá ona prvé husle. Je autorkou dvoch zásadných statí Příběh Abrahámuv a Kníže tohoto světa a jej manžel J. Maritain uzaviera publikáciu štúdiou O církvi nebeské. V prvej eseji sa zaoberá azda najkontroverznejšou epizódou Starého zákona, totiž požiadavkou Boha, aby obetoval syna Izáka. Nie som si istý, či si uvedomujeme plný význam tohto slova, ktoré znie tak vznešene. Obetovať znamenalo dať ho na hranicu, podrezať ako ovcu a zapáliť. Maritainová, skôr, než sa venuje samému jadru tohto príbehu, vykresľuje dejinný kontext a vývoj Abrahámového konania od chvíle, ako si ho Boh vyvolil a ako mu zmenil meno z Abrama na Abraháma. Dokonca sa vracia ešte k Adamovi a jeho pádu, aby na viacerých miestach porovnal ne/poslušnosť oboch praotcov – jedného praotca v neposlušnosti, druhého praotca v poslušnosti. Druhá stať je ešte dráždivejšia – je venovaná Kniežaťu tohto sveta, čiže satanovi. Autorka básnickým spôsobom porovnáva dve výšiny, z jednej sa pozerá na svet diabol a zhora ponúka v pokúšaní Krista, že mu všetko dovidené bohatstvo odovzdá, keď sa mu bude klaňať. Druhá výšina je výška kríža, z ktorej Kristus vykupuje tento svet a berie ho definítívne z uzurpátorstva satana. Satan teda už dávno vie, že je porazený, to iba ľudstvo nechce alebo nevie prijať tento fakt. Jacques Maritain sa venuje cirkvi, teda spoločenstvu, ktoré viditeľným spôsobom reprezentuje spojenectvo Krista s ľuďmi, ale zároveň odráža všetky výhrady a útoky voči inštitucionalizovanosti viery a osobného vzťahu človek-Boh. Autor prekvapivo zaujíma kritický vzťah k cirkvi, pravda, nie preto, aby ju spochybnil ako Božie dielo, ale aby poukázal na našu nedostatočnú ľudskú účasť na jej budovaní. Túto úvahu uzatvára krátka meditácia o modlitbe, rozprava napísaná jasným a vyargumentovaným spôsobom. Jeho výroky, hocako diskutabilné by sa zdali (“Kdyby se čtvrtou prosbu Otčenáše modlilo více lidí a kdyby se jí více křesťanu modlilo lépe, bylo by na zemi méně hladu”) sú pregnantné a rozhýbavajú konvenčné schémy a myšlienkové skameneliny, ktorými umŕtvujeme živú vieru. Táto knižočka je neveľká svojím rozsahom, ale sýta hĺbkou svojho obsahu i dosahu.