Podchvíľou dostávam knižôčky od mne neznámych ľudí. Viem, spisovne je knižočka, ale to  - ô – v slove má svoj citový odtienok. Dnes už každý inteligentný človek napíše knihu. Vrátili sme sa do čias národneho prebúdzania, keď si gramotní ľudia písali a vydávali doma knihy. Bolo to viac ako rodinný album alebo archív či denník, bol to artefakt určený širšiemu okruhu známych, ktorý vychádzal z rodinného prostredia smerom von. Tak aj dnes. Autori si vydávajú knižôčky. Tenké, útle, malé. Taká je zväčša aj literatúra v nich. Nie je to veľká literatúra, je to viac či menej kultivované nahadzovanie osobných pocitov a zážitkov na papier. Nepodceňujem túto aktivitu. Mám ju v úcte. Nie pre jej umelecké ambície, tie sú skromné. Ale preto, lebo je dôležité  mapovať svoje životy a vydávať o nich svedectvo. Napokon, ja som tiež vydával svoje kniž – ô – čky a posielal som ich spisovateľom. U Feldeka mi jedna zostala dodnes. A hoci som vydal stovky kníh (aj) vo vysokých nákladoch a v honosnej väzbe, vraciam sa ku kniž – ô – čkam. Občas si vytlačím tenkú brožúrku v 10, 20, 50 exemplárov. Rozdávam, posielam, venuvávam. Vraciame sa do archetypálnych čias. Knižné hypermarkety sa ukazujú neprehľadné, zarastené knižnou burinou. Efektné, ale neefektívne. Ľudia berú veci do svojich rúk. Tak aj literatúru. Opäť si budeme vydávať knižky sami doma, opäť budeme samizdatovať, opäť ich budeme adresne odosielať tomu, kto na ne čaká a kto o ne stojí.