Ja viem:  bolo to iba zvieratko.  Bol u nás takmer 18 rokov, spôsoboval nám radosť, dodával nám nádej svojím jednoduchým spôsobom žitia a prežívania, rozmnožoval medzi nami lásku, učil nás vernosti a oddanosti, ale aj pokore byť odkázaný na toho, kto je silnejší. Úradne sa volal Konor, volali sme ho však všelijako, Konorko Ponorko, Pučko alebo Kečup (odzadu Puček). Ja som mu hovorieval psíčulík alebo moje psíčatko. Poslednú dobu som ho vynášal von na rukách, pretože bol už slepý i hluchý, ako tak mu fungoval iba psí ňuch. Ale inak – chutilo mu jesť i žiť. Bol dobromyseľný a dobrosrdečný. Napísal som o ňom rovnomennú knižku, s ktorou vyrastala jedna generácia detí. Hovoril som o ňom na medzinárodnom kongrese veterinárov. Už od začiatku nového roka nič nejedol. Nesťažoval sa, nevrčal, nezavýjal, bol tichý a trpezlivý vo svojej bolesti. Iba raz v noci nás zobudilo jeho nariekanie – znelo to, ako keď plače malý stromček. Bolo v tom spev i utrpenie. Včera večer ho M. držala v náručí celé tri hodiny. Občas sa mykol, občas zaplakal, až nakoniec zaspal do večného spánku. Na ňufáčiku sa mu rozložil široký úsmev. Uložili sme ho do vystlanej škatule a odniesli všetci traja na veterinárnu kliniku, kde mu posledný rok dávali injekcie. Službukonajúci lekár nám povedal, že sa dožil extrémne vysokého veku. Cestou domov sme s dojatím spomínali na to, čo nám daroval, čomu nás naučil. Koľko lásky tu bolo vďaka nemu. Dnes som dával pozor, aby som ho pri otváraní dvier neudrel a popoludní som mu chcel vymeniť vodu v miske. Náš byt je prázdny a tichý. Už sme v ňom iba ľudia. Náš zvierací spolutvorček už nie je.