Kto vojde do nejakého mesta, stáva sa tým mestom. Ak to o nejakom meste platí, tak o Paríži. Všetci sme v ňom Parížanmi: či sú to domáci alebo hostia. Paríž som poznal z podania Balzaca či Viana, ale je to poznávanie na celý život. A predsa: aj za niekoľko dní môžem začať vnímať dušu mesta. Za celý čas, čo som sa presúšal ulicami, námestiami a nábrežiami som nevidel jedného otráveného človeka. Videl som ľudí, ktorí sa musia pretĺkať životom, tak ako všade, tak ako u nás, videl som ľudí, ktorým chýba výrazná sumu k tomu, aby mohli žiť bezstarostne, ale nevidel som človeka, ktorý by bol naštvatý z toho, že musí žiť. Umelci, bohémi aj bezdomovci mali v tvári rovnakú ľahkosť bytia, o ktorej píše Kundera, a nebola to neznesiteľná ľahkosť. Bola to ľahká ľahkosť: žiť je vlastne príjemné remeslo, pretože kým to ide, žiješ, a keď to nejde, pustíš. Byť Parížanom znamená prijať “penu dní” a chodiť v mraze s holými nohami, najmä keď ste osemdesiatročná noblesná dáma. Nikoho som tam nevidel ponáhľať sa s uštvaným výrazom na tvári, rolety na obchodoch sa dvíhali hodinu po úradnom čase, ba najčastejšie výveska s otváraními hodinami chýbala. Načo. Paríž má otvorené vtedy, keď mu to vyhovuje. Prvú nasratosť som uvidel až na bratislavskom letisku a hneď som vedel: už sme doma.