V (alebo na?) SME som uverejnil fejtónik s názvom Inšpirácie z konšpirácie. Asi preto, že ho redakcia vypichla a odporúčala ako svoj tip, si ho do dnešného dňa prečítalo 16.243 čitateľov, čo je pri mojom článku asi doteraz najviac ľudí. Aby som povedal pravdu, a povedal to nahlas a natvrdo, tak ako hovorieval Vlado Bednár, neposeremos. Robím žánre, pri ktorých sa očakáva väčšia odozva. Keď som robil hymnu Kým vieš snívať, keď som robil muzikál Beatles, keď som bol na šnúre TEAM-u, predpokladal som, že to zasiahne ľudí v počte tisícov a desaťtisícov. To sú tie hranice žánru. Keď píšem zbierku básní, môžem rátať so stovkami čitateľov. Bolo by hlúpe písať muzikál pre sto ľudí, a bolo by naivné čakať, že na večer poézie ich príde päťsto. Fyzikálne zákony platia aj v umení. A predsa: dám za tých 16.243 dušičiek desať, dvadsať, tridsať čitateľov Knihy, ktorá sa stane alebo mojich básničiek. Ľaká ma masa mäsa, radšej poznávam svojich ľudí po tvári, po mene, po zvykoch, rád som s nimi rodina, alebo aspoň dobrý známy. Ja nepatrím k tým, čo vzdychajú, že slovenská literatúra sa nečíta. Hovorievam, že svoju slávu som si už odžil, už som zažil, čo je to byť na pleciach davov, ktorí vás vyhadzujú (teraz hovorím obrazne) do vzduchu. Viem, že tam pracujú aj pudy, inštinkty, masová hystéria, opičenie sa po druhých. Ďakujem, neprosím. Neposeremos.