“Teraz je moja duša vzrušená. Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Veď práve pre túto hodinu som prišiel.” Jn 12, 27

Týmito slovami hovoril Ježiš k zástupom, keď sa blížila Veľká noc, veľká noc jeho umierania a zmŕtvychvstania. Ježiš však nehovoril slová tak, ako ich ľahkomyseľne vypúšťame z úst my. On bol živý text, ktorý svojím telom, údmi, konaním, životom, ba dokonca aj smrťou, zakaždým niečo podstatné artikuloval. Na jednej strane bol ľudský ako my, mal strach, úzkosť, bál sa. Krásne o tom svedčí veta: Teraz je moja duša vzrušená. Niet v nej ani stopy po božskom nadhľade a Božej nadvláde. Ježiš sa zachvieva, je v ňom pátos i obava. Mohol by povedať, Otče, zachráň ma, ale on to vedome a uvedomele odmieta. Ako by mohol zrušiť Otcov plán s našou spásou, keby pred touto úlohou cúvol. Načo by sa bol potom narodil do tela ženy? Načo by proroci všetkých čias ohlasovali jeho misiu? Ježiš má strach ako človek, ale zároveň nám ukazuje, že aj slabý človek môže mať nadprirodzenú vôľu. A tá vôľa je vzdať sa svojej vôle a všetko vložiť do rúk Otca. Dieťa vkladá svoju hlavu medzi dlane svojich rodičov a Ježiš vložil svoju hlavu otŕňovanú fyzickými i metafyzickými šípmi do dlaní svojho Otca. Pre túto hodinu som prišiel, hovorí, a pre túto hodinu sa začal odvíjať čas našej spásy od chvíle, ako klesli naši prarodičia v raji. Ja i ty sme dostali podobnú hodinu, pre ktorú sme sa narodili na tento svet. Je ľudské netrpieť, ale je utrpenie, ktoré nie je jalové, ani nie je prekliatím, ale je plodnou matériou, z ktorej povstáva chlieb našej spásy. Ako často volám, Otče, zachráň ma pred týmto a týmto, a sú to smiešne škrabance a boliestky z rozmaznanosti. Ako málo dôverujem svojmu Otcovi, že to, čo mi dáva, je požehnaním, aj keď to niekedy bolí. A že mi nikdy nedá viac, ako dokážem uniesť. Teraz je moja duša vzrušená a ja vkladám svoju plešatú hlavu, v ktorej víri toľko chaotických myšlienok, do dlaní môjho veľkého Božieho ľudského brata Krista.