“Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril.” Lk 2, 41-52

Ten, čo hovoril, bol Kristus. A tí, ktorí nepochopili jeho slová, neboli ani farizeji, ani pohania, ani prostomyseľní učeníci, boli to jeho vlastní rodičia: Jozef a Mária. Celá táto situácia sa odohrala, keď sa 12-ročný Ježiš na tri dni stratil (ako si nespomenúť na jeho 3-dňové stratenia sa zo sveta živých do ríše smrti, po ktorom vstal z mŕtvych!) Rodičia ho našli v chráme a vyčítali mu jeho ľahkomyseľnosť. A on povedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?” Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril. Tak aj my. My, ktorí sa pripočítavame k jeho nasledovníkom, ktorí si myslíme, že sme jeho, že je náš. Ako často nechápeme slová, ktoré nám hovorí. A hovorí nám to svojím spôsobom – raz bolesťou, raz utrpením, ktoré na nás dopustí, raz ponížením, ktoré nechceme znášať, raz milosťou a darmi, ktoré si ani nezaslúžime, raz letom, raz pádom… Ježiš k nám neustále prehovára, a keď sa zdá, že je najneprítomnejší, vtedy k nám hovorí najhlasnejšie. Ježiš, roztop vosk v mojich ušiach, aby som vždy počul Tvoje slovo, aby moje ťarbavé srdce precitlo a nechalo vyklíčiť Tvoje slová ako zrno pre dobrú úrodu.