“Oni zmĺkli a v tých dňoch nehovorili nikomu o tom, čo videli.”  Lk 9, 28b-36

Tí oni boli Peter, Ján a Jakub, traja učeníci Ježiša Krista. A to, čo videli, bolo uchvacujúce. Na vrchu videli svojho Majstra v nevídanej podobe, ktorú nik zo smrteľníkov nemôže nadobudnúť. A počuli hlasy nielen starozákonných patriarchov, ale aj  samého Boha. Posledná veta Lukášovho evanjelia už len lakonicky a v bázni konštatuje: oni zmĺkli a nikomu nehovorili o tom, čo videli. Tento svet je posadnutý hovorením o tom, čo kto videl. Pri každom oškretom blatníku sa zhromaždia udavači a reportéri, aby správu o novom nešťastí šírili ďalej. Aby nič z ľudskej zloby neostalo nepovšimnuté. Televízie vyzývajú nevinných ľudí, aby sa podieľali na tomto udavačstve. Ste blízko nešťastia? Okamžite volajte! A hyeny sa ihneď zbehnú, aby sa podieľali na krvi a dolámaných telách. No naši traja svedkovia odchádzajú zahanbení a mlčiaci. Svedčiť a mlčať nie je taký protiklad, ako sa na prvý pohľad môže javiť. Hovorí sa, kto mlčí, ten svedčí, ale môžeme to povedať aj naopak: ten, kto chce svedčiť, nech mlčí. Nech zamkne svoje pery a nechá prehovoriť svoj život. Nech netára, ale ukazuje. Zakrvácané dlane, zakrvácané srdce. Ale už som aj ja toho povedal navyše. Odchádzam zmĺknuť, aby ste to, čo som uvidel, videli na mojom živote.