Potreboval som si prečítať nejakú výbornú knihu napísanú v 1. osobe, aby som si občerstvil tento spôsob písania. Napodiv som zistil, že v próze píšem málokedy v 1. osobe a nie som si v tomto spôsobe písania taký istý. Skúšal som Salingera, Murakamiho, Bernharda, všetkých osvedčených ego-rozprávačov, ale nijaký spôsob nefungoval. A potom som si spomenul na starého dobrého Austera. Paula Austera a jeho Newyorskú trilógiu. Pôvodne som si chcel prečítať iba poslednú knihu, Zamknutý pokoj, a tam som našiel spôsob rozprávania v 1. osobe, ktorý som potreboval. Lenže príbeh ma natoľko pohltil, že som sa pustil do prvej knihy, do Skleněného města. Už ho dočítavam a mám tušenie, že sa pustím aj do strednej časti, do Duchov. Túto knihu som už raz predtým čítal: tak, ako sa má, od 1. stránky po poslednú. A teraz ju čítam preskakovane, poslednú časť prvú, prvú časť druhú, tretiu časť naposledy. A s úžasom zisťujem, koľko vecí mi pri prvom čítaní ušlo. A ako sa ten Auster za tých pár rokov zgeniálnil! Každú knihu by sme mali čítať viackrát, možno stále, donekonečna. Potom by sme však museli ignorovať všetky ostatné knihy. No a? V každej dobrej knihe sú predsa ukryté všetky knihy, ktoré už neprečítame. Mimochodom, miestami som čítal už prečítanú knihu ako úplne neznámy text. Ako prvý raz. Tak neviem: buď mi moja pamäť sebazáchovne gumuje všetky prečítané texty, aby som mal miesto na nové, alebo medzitým Auster dopísal niekoľko pasáží.