Bol som na trojdňových tvorivých dielňach Dotyk krásy v Banskej Štiavnici.  Rád som sa stretol s bratom Dominikom a ďalšími dominikánskymi bratmi, fascinovala ma muzikalita Mariána Čekovského, ktorý nám hral, dojala ma omša v banskej štôlni, desiatky metrov pod povrchom zeme… Boli to čriepky silných dojmov a hlbokých okamihov. Ale ponad všetko sa vznášala vďačnosť za naše deti. Za tých mladých, ktorí sa stále, nevedno ako, rodia. Nemyslím tým fyzické narodenie na tento svet. Rodia sa neustále pre novú misiu, nové výzvy, nové situácie tohto sveta. Majú dvanásť, pätnásť, devätnásť rokov a už vedia toľko, až sa človek o ne niekedy bojí. Hľadajú, a vedia, čo hľadajú. Idú po ceste, a neblúdia, hoci sa občas zamotajú do vlastných krokov. Hovoril som im o hlbinách, zacitoval verš Vladimíra Holana “Víno je hlubší nežli pohár”, a cítil som, že rozumejú. Videl som v ich zreničkách tvár mladučkého Dana z Prievidze a boli sme si blízki. Keď sme odchádzali zo Štiavnice, tradične som zablúdil, pretože je tam najhoršie značenie v Európe. Ale duchovná orientácia je nespochybniteľná.