“On im povedal: „Usilujte sa vojsť tesnou bránou, lebo hovorím vám: Mnohí sa budú pokúšať vojsť, a nebudú môcť. ” Lk 13, 22-30

Keď sa učeníci pýtali Ježiša, či je málo tých, ktorí budú spasení, Ježiš im odpovedal túto vetu. “Usilujte sa vojsť tesnou bránou.” Kristus, ten prinášajúci pokoj a nádej, vzbudzujúci dôveru, nechlácholí, nedáva falošné istoty, isteže, každý bude spasený, veď som dobrák, nie? Nie. Kristus hovorí prísne, zdanlivo tvrdo: k spaseniu nevedie diaľnica ani brána ako na socialistickom závode, ktorou sa valia húfy pracujúcich na šichtu trvajúcu tentoraz večnosť. Úzka brána. Možno tam pôjdeme po dvoch-troch, možno po jednom, a možno sa ešte aj budeme musieť obrátiť a pritisnúť k múru, aby sme vôbec prešli. Dlho ma táto veta znepokojovala, zneisťovala, ba vzbudzovala vo mne hrôzu a strach. Tak kto má istotu, že bude spasený a unikne večnému zatrateniu? Už ani tvoji ľudia, nie, Učiteľ? Ale dnes som sa prvý raz u(s)pokojil. Či nechodím celý život radšej tam, kde je úzko, tesno, kde nie sú široké schodištia a dokorán roztvorené brány? Úzka brána znamená aj blízkosť – blízkosť dotyku, vzťahu, poznania, a teda aj dôvernosti a dôvery. Keď bude Kristus stáť v úzkej bráne, spozná ma. Uvidí všetku moju hlúposť, tuposť, ťarbavosť, malo- i márnomyseľnosť, zlobu a moje naničhodníctvo. Uvidí ma nahého, zblízka, z takého blízka, že už bližšie sa ani nebude dať pristúpiť. Uvidí, aký som bol – slabý, krehký, vzdorovitý, papuľnatý, búriaci sa, reptajúci, urážajúci, neverný, nemravný, ješitný, samoľúby, sebecký… Ale možno uvidí, že som chcel byť lepší, že som po každom páde prosil so slzami v očiach o odpustenie, že som sa po každom buchnutí dvermi vracal s pokorou márnotratného syna, že som nikdy neodvrhol Otca a vždy som dúfal v jeho milosrdenstvo. Uvidí vo mne zlé i dobré, a to sa dá iba v tesnom kontakte, pri prechode tesnou bránou. Áno, Pane, nechcem kráčať za Tebou vydláždenými námestiami a mramorovými schodišťami. V prachu, po kameňoch, cez tŕnie, uzulinkou cestičkou vedúcou k úzkej bráne. Budeš v nej stáť a mne sa bude zdať, že tam už nie je miesto pre druhého. Budem si myslieť, že neprejdem, ale Ty iba chceš, aby som sa pritisol čo najviac k Tebe. A vtedy, v tom priestore iba pre dvoch, pre mňa a pre Teba – dúfam, verím, nádejam sa –  prejdem na tú druhú stranu, kde už nebude nijaká bolesť, nijaká zášť, nijaké sebectvo, len večnosť Božej lásky.