Prilietajú dcéry – z Londýna, Edinburghu, Portugalska, Ameriky… A na letiskách čakajú otcovia. Poznáte ich podľa toho, že sa tvária bohorovne, sebavedome, flegmaticky, rutinovane a trochu otrávene. Ich unavené tváre hovoria: zasa ten istý ceremoniál, dcéra sa vracia z Ameriky. Najradšej by to však vykričali všetkým okolostojacim, pretože sú hrdí na fakt, že dcéra sa svojou šikovnosťou dostala až tak ďaleko. A momentálne aj vysoko, pretože sedí v lietadle, ktoré pristáva na zem. Otcovia čakajú. V úzadí, aby ich nikdy nepodozrieval z nedočkavosti, a predsa dosť blízko, aby napriek všetému predsavzatiu predsa len mohli uvrhnúť svoju princeznú do náručia. A dcéry prichádzajú, vplávajú do samootváracích dvier. Otcovia zažmurkajú očami ligotavými od dojatia a už to nie sú vyrovnaní muži, ale bezbranní a bezradní veľkí chlapci. Otcovia a dcéry. Poznáte, že patria k sebe, podľa tvárí, podľa chôdze, podľa držania tela, podľa stovky spoločných znakov, pretože dcéra sa musí podobať na otca, aspoň táto sa na svojho fotríka podobá, ako sa len môže dieťa podobať svojmu rodičovi. Rád čakávam na letisku na svoje dieťa, aj preto, lebo sa môžem pozerať na ten zázrak, ktorým je vzťah otec a dcéra.