Pred chvíľou som sa dozvedel, že odišiel môj kamarát a kolega Jožko Bednárik, ktorého všetci poznali pod menom Beďo. Ja som si ho pamätal ešte ako herca z nejakej detskej inscenácie. Profesor Machuľka? To nie je dôležité. Nie je? A čo je potom dôležité? Dôležitý je život človeka. S Beďom som zažil niekoľko období. Prvýkrát som sa s ním stretol ako s režisérom rockovej opery Evanjelium o Márii, kde ho bolo všade plno. Nadával, ale len naoko, chválil – aj keď nebolo až tak veľmi začo, posmeľoval, povzbudzoval, používal metódu cukor a bič, len aby vybičoval všetkých k výkonu. Keď bola premiéra – a hneď tri, stratil sa, nebolo ho. Iba znalci vedeli, že sedí v neďalekom bistre a čaká na koniec predstavenia. Nezniesol by ten nápor na psychiku. Pamätám si, že som mu pri jednej generálke povedal v zákulisí, Beďo, nech to s nami dopadne akokoľvek, keď raz pôjdeme na posledný súd, môžeme povedať, Pane, urobili sme Ti túto rockovú operu, toto predstavenie najlepšie, ako sme vedeli. Potom ma oslovil, aby som písal texty na jeho šansónové večery a raz mi dokonca dovolil predniesť Cohenovu krásnu vec Aleluja. Keď vychádzal na javisko, zakaždým sa oprel o plece mojej ženy a tuším sa ani veľmi neospravedlňoval. Dnes teda odišiel človek oddaný divadlu ako málokto. Veselá kopa s tajným smútkom v srdci. Obľúbený spoločník, a predsa vo svojej podstate samotár. Milovník opery, za ktorou dokázal cestovať stovky kilometrov. Pokoj jeho duši.