“Odpovedal mu: ‚Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.‘“  Lk 16, 19-31

Toto je posledná veta z Lukášovho evanjelia o Lazarovi a boháčovi, dvojici, ktorá vstúpila do kultúrnych i náboženských dejín ako archetyp nezmieriteľného rozporu. Medzi chudákom Lazarom, ktorý sa za života trápil, a boháčom, ktorý si na zemi užíval, je po ich smrti neprekonateľná priepasť. A Lazar, ktorý sa teraz nachádza v blaženosti,  nemôže podať ani pohár vody boháčovi, ktorý je vo večnom súžení. Preto boháč prosí Abraháma, aby dal vedieť jeho bratom, nech nenasledujú jeho príklad, aby sa tak nedostali do pekla. A Abrahám odpovedá najprv: “Majú Mojžiša a prorokov, nech ich počúvajú.” A na naliehanie boháča, dokončuje svoje svedectvo: “Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.” A to sme my. Nepočúvame Mojžiša a Prorokov, neveríme v záväznosť svätých kníh Starého a Nového zákona, a hoci kvôli nám vstal z mŕtvych sám Kristus, ani toto nám nestačí. Chceli by sme azda, aby pred každou generáciou, pred každým z nás osobitne a osobne vstával Ježiš z mŕtvych na počkanie? Niektorých by to možno presvedčilo, ale tých najzatvrdilejších ani toto nie. Sme ako padlí anjeli, ktorí sa kúpali v Božom svetle, a predsa ho odmietli. Sme účastníkmi hrozných bojov, ktoré sa nám vedú nad hlavami, príšerné bitky a zápasy sa odohrávajú o naše duše, pretože priepasť medzi Áno a Nie, medzi horúcim a studeným, medzi Kristovým a Antikristovým, medzi chudobou a mamonom, medzi životom a smrťou, je obrovská, nepreklenuteľná. Máme slobodnú vôľu rozhodnúť sa, či budeme počúvať slovám Prorokov, alebo neveriť ani zmŕtvychvstalému Kristovi.