Sedím v aute a prechádzam po pondelňajšej Petržalke. Predo mnou ide ďalšie vozidlo a ja vidím podľa spôsobu jazdy, tak, ako spomaľuje, že hľadá miesto na parkovanie. To je aj v našej, inak prívetivej Peržalke, dosť veľký kumšt. A zrazu, medzi dvoma vozidlami, nachádzame (aj ja som sa pridal k tomuto hľadaniu) miesto pre jedno auto. Môj automobilový blížny dáva smerovku a zatáča doprava. Priam cítim, ako sa potešil, aký je vďačný osudu, že mu umožnil toto malé víťazstvo človeka nad entropiou dnešnej doby. Jeho manéver ma trochu spomalí, inokedy by som bol už nervózny a vrčivý, ale teraz sa teším s ním: dožičím mu to, pretože viem, aké je to príma, keď nájdeš svoje miesto na zaparkovanie.