Dnes sa mi stala nevysvetliteľná vec. Predpokladám, že dlho na ten obrázok nezabudnem. Niečo po 10 hod. som bol v hypermarkete kúpiť piatočný chlebík. Medzi regálmi chodila staršia pani. Mala košík (takmer prázdny) a starostlivo vyberala potraviny. Bolo zrejmé, že jej nákup nebude košatý, že to bude iba zopár jednotiek. Skúmavo sa pozerala na kvalitu i na ceny, zvažovala, či tú-ktorú potravinu potrebuje, alebo sa bez nej zaobíde. Koľkokrát som videl podobný obrázok! Koľkokrát sme videli podobnú situáciu. Naši starčekovia musia obracať každý cent a poriadne si premyslia, čo kúpia pre seba alebo pre vnúčatá. Táto pani ma však čímsi upútala. Mala v sebe niečo, na čo len tak ľahko nezabudnem. Vlasy sivé, výraz tváre vyrovnaný, žiadna bieda, žiadna ukrivdenosť, žiadna naštvanosť na osud. Oblečená bola skromne, asketicky, ale čisto. Mala v sebe majestát kráľovnej, ktorá je už síce bez kráľovstva, ale tie roky kraľovania sa už nedajú vymazať. A mala v sebe niečo, čo som si neskôr vyhodnotil jediným slovom – dôstojnosť. Dôstojnosť staroby, dôstojnosť pokory, dôstojnosť vyrovnanosti s tým, čo má, vlastne – nemá. A ja som si v tej chvíli sľúbil, pre zvyšok môjho života, že už nikdy nebudem reptať, ako málo ma platia, ako ma okrádajú, aký je nedocenený môj talent a schopnosti. Už nikdy nebudem túžiť po niečom, čo nepotrebujem, a už nikdy nepodľahnem mámeniu luxusu. Drahá teta, som vám vďačný za túto lekciu dôstojnej pokory.