Znovu sedím u Ľuba F. v jeho izbe. Naposledy som takto sedel asi pred 44 rokmi. Bolo to presne ako dnes. Izba bola veľká, priestranná, a Ľubo bol veľký, impozantný. A ja – vtedy aj dnes – som bol malý a dôverčivý. Akosi som vedel, že tento veľký, dospelý chlap si ma obľúbil a želá mi to najlepšie. Nie je to nič nečakané, pretože Ľubo chce najlepšie skoro všetkým a hádam každému. A ako vtedy, tak aj dnes, som najmä počúval. Stačilo povedať dve-tri slová a Ľubo rozprával. Odbiehal od témy, zauzľoval sa, ale napokon sa vždy vrátil k východisku a všetky uzly sa zázračne rozuzlili do magickej mašličky. Ako keď kúzelník jedným gestom urobí z hrče uzlov jedinú šnúrku. Dnes som bol znova u Ľuba. Už dávno nie dieťa, a dokonca so svojím synom, ktorý obsluhoval kameru. Robil som s Ľubom jeho svedectvo do nášho projektu Ústne svedectvá slovenskej literatúry. Ľubo je slovenská literatúra. Jej mág i služobník. Občas som sa nanňho zahneval, že nehovorí o sebe, iba o druhých. A pritom si každý myslí, aký je sebastredný. Ale potom mi začalo dochádzať, že neustále svedčí o sebe. O svojej veľkosti a veľkorysosti. Keď som bol materská škôlka, ako ma volal, z času na čas som sa naňho zavesil a on ma vodil po slovenskej literatúre: odovzdával ma ďalším básnikom, redaktorom, bol mojím krstným otcom. Neskôr sa vekový rozdiel medzi nami zmenšoval, časom mi bol starší brat a potom sme boli obaja rovesníci, kamaráti, priatelia. Ale dnes som sedel uňho s trochu rozklepanými kolenami, ako voľakedy, keď som sa vyberal z Prievidze do veľkej Bratislavy. Ľubo býva v starom dome, ale na dobrej adrese, pretože, ako povedal, človek by mal umrieť na dobrej adrese. Dobrá adresa je každá, na ktorú môžu prichádzať priatelia a vždy nájdu domácich doma. Dnes sme prišli a našli sme domáceho doma. Ľubo, ďakujem. Za všetko to dávne aj za to dnešné.