Útek leta a tepla a slnečných dní pociťujem ako zradu: zbabelo ušlo zadnými bránkami v poli a nechalo nás tu napospas pľušti a melanchólii. V týchto dňoch sa ľahko človeka zmocní pocit, že všetko je márnosť. Rozhodne sa proti tomu bojovať tým, že napíše pár riadkov na svoj blog, ale dobre vie, že aj to je márnosť. Niežeby si to prečítal nedostatočný počet čitateľov. Niekomu je nedostatočný počet aj stotisícová armáda, a pre niekoho je dôležitý aj ten jeden, jediný, jedinečný človek. Obeť pocitu márnosti sa rozhodne čeliť tejto viróze smútku ponorením sa do múdrych kníh, a ajhľa, v tej najpravdivejšej nachádza tieto riadky: “Márnosť, len márnosť – hovorí Kazateľ.  Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť. Oko sa nenasycuje videním,  ucho sa nenapĺňa počúvaním.Čo bolo, je to, čo aj zasa bude.  A čo sa už stalo, to sa opäť stane.  Nič nie je nové pod slnkom.Videl som všetko, čo sa deje pod slnkom, -  ale to všetko je márnosť a honba za vetrom! Krivé sa nedá urobiť rovným a čoho niet, to nemožno počítať.” Sú to smutné slová, o to smutnejšie, že sú také krásne. A najsmutnejšie je, že im nepomôže ich múdrosť a krása, aby napokon nevyšli navnivoč a aby neboli zápisom vlastnej skazy. A kým starozákonný Kazateľ hovorí týmito vznešenými obrazmi, slovenská tvorivosť, ktorá je vždy trochu barania a neokrôchaná, to vyjadrí lapidárnejšie: márnosť šedivá. A kým po Kazateľových slovách si môžete ísť rovno zaviazať na krk kravatu samovrahov, írečitosť našej šedivej márnosti vás rozosmeje. A človek nadýchaný smogom skepsy a jedovatej hmly šerých dní zbadá, že Kazateľ hovorí o márnosti, ale svojimi slovami premáha a popiera ničotu. Veď keby na ničom nezáležalo, nedal by si ani tú námahu vybrúsiť filigránsku slovnú štylizáciu, urobiť zo svojho chmúrneho pocitu slovné veľdielo, ktoré pretrvalo – napodiv a navzdory, toľké tisícročia. Všetko je honba za vetrom, ale dlaň načahujúca sa za prázdnotou vzduchu skamenela v nesmrteľnom geste, zatiaľ čo vietor zanikol vo vlastnom vírení. Krivé sa naozaj nedá urobiť rovným, ale nemožno spočítať nielen to, čoho niet, ale aj toho, čoho je nadbytok, ako nás učí matematika hviezdnej oblohy. S týmto poznaním a nádejom zápasíme po tieto dni s pocitom márnosti a možno ani netušíme, že v tomto zápase sa dá vyhrať iba tak, že prijmeme svoju porážku. A že to nebudeme pokladať za márnu skúsenosť.