Stretol som pani matrikárku, ktorá nás pred rokmi sobášila. Dnes už asi nevykonáva túto profesiu, ale inak sa veľmi nezmenila. A tých rokov od nášho stretnutia na Miestnom národnom výbore v Petržalke uplynulo tridsať. Ja som ju poznal, myslím, že aj ona mňa. Priam fyzicky som cítil, ako sa nad našimi hlavami vytvárajú neviditeľné bubliny s takýmto textom: Ja ho poznám, ja ju poznám, ale on / ona si ma nemôže pamätať. A tak sme sa vyhli pohľadu z očí do očí. Keby sa nám stretli pohľady, pozdravil by som ju a povedal: Dobrý deň, veru je to už dlhá doba, čo ste nám dávali do rúk pero, aby sme podpísali sľub o manželstve. Neviem, koľko dvojíc, ktoré ste zamatrikovali, vydržalo v jednom manželstve, ale nám s M. sa to podarilo. Možno z toho máte dobrý pocit, že ste boli na začiatku našej spoločnej cesty, ktorá je hrboľatá i krivolaká, ale stále spoločná. Pani matrikárka sa však stratila v podchode a ja som šiel domov, do nášho manželstva.