Sedel som v aute a počúval na Devíne prózu v podaní Roba Rotha. Skvelé podanie, skvelá próza. Podľa archaického jazyka som hľadal medzi Tajovským a Kukučínom, rýchlo som však presunul autorstvo do novšej doby. Poviedka sa volala Kôň a napísal ju Janko Alexy. Ten maliar Alexy, ktorý je  v tieni Bazovského, Mudrocha, Matejku a iných modernistov. Ten Alexy, ktorý z ruín vydupal Bratislavský hrad. Keby nebolo jeho, dnes by na hradnom vrchu stálo všeličo iné, len nie naša dominanta. Ani ako prozaik nepatril Alexy medzi hviezdy. Možno pre to, že sa volal Janko. Kto by už mal rešpekt pred pánkom Jankom. A predsa: Kôň je geniálna próza a ja začínam pátrať po nej, pretože ju chcem mať vo svojej knižnici.