Tento týždeň som bol na Skalke pri Trenčíne na sympóziu Ora et ars. V sobotu nás tam zabetónovali cyklistické preteky (Sagan šiel až v nedeľu). Ale neľutoval som. Bolo to farebné, rýchle, dynamické, vzrušujúce. Ja ako priaznivec cyklistiky som skončil pri Hrazdírovi a Jacquesovi Anquetilovi, keď sa ešte v tomto športe šliapalo do pedálov, netaktizovalo sa, nedopingovalo, keď šiel každý za seba. Časy boli pomalšie, bicykle srandovnejšie, chlapi mohutnejší, jedným slovom – minulé storočie. A športovcom sa nehovorilo pretekári, ale závodníci. Ale aj táto cyklistika ma vtiahla do svojho diania. Ako vždy, všímal som si detaily a vedľajšie veci. Napríklad to, že v peletóne bolo asi 30 pretekárov a za nimi šlo 27 áut s náhradnými dielmi. Na začiatku šliapal najprv jeden, potom štyria pretekári vo vedúcej skupinke, potom nasledoval peletón a potom – po jednom, po dvoch sa trúsili outsideri. Niektorí to vzdali, trochu rozpačito sa pokrútili na odstavnom úseku a nenápadne sa vytratili. Držal som palce tým, ktorí sa nevzdali, hoci vedeli, že je to márne, že ten obrovský náskok už nedobehnú. A v istom momente to vyzeralo, že nie oni sú poslední, ale že predbehli celý peletón a sú na špici pretekov. Osem kôl sa takto okolo nás zakrútili a potom sa preteky skončili. A ja som šiel šliapať do pedálov svojho poslania, ktoré mám na tomto svete. Cieľ už nie je ďaleko, a ja sa to ešte stále hanbím vzdať.