Sladkosť

6.09.2013

Detstvo som strávil na paradajkách. Dodnes mám v ústach chuť tých chvíľ. Každé ráno sme mali rovnaké raňajky: slaný rožok, zvaný slanička, s maslom a na tanieri pokrájané 2-3 paradajky. Nikdy sa mi to neprejedlo. Boli to paradajky z obchodu, ktorý sa volal zelovoc a keď dozrela úroda, tak z našej prímestskej záhradky. Začalo sa to niekedy koncom júna, trvalo to celé prázdniny a skončilo to koncom septembra. A potom nič. Paradajky zmizli. Nebolo ich. Tie paradajky mali jednu vlastnosť – voňali a boli sladké. A potom prišlo všeličo nové, zelovoce zanikli, objavili sa hypermarkety a s nimi možnosť mať celý rok ovocie a zeleninu, o ktorej sa nám za sácalizmu ani nesnívalo. Paradajky si kupujeme aj v zime. Chutia ako plasty. Mám pocit, akoby som si nakrájal klaunovský nos z umelej hmoty. Iba farba je paradajková, nič iné. Nemusím mať paradajky celý rok, stačí tri-štyri mesiace v lete. Ale chcem, aby boli sladké.

Webdesign a webhosting Active, s.r.o. 2003-2020