Bardi

23.12.2013

Prišla mi z antikvariátu stará knižka Básnik sám doma z roku 1977. Doslov k nej napísal starý nenormalizátor Daňo Okáli. Už z toho môžete vidieť, aká je to ťažkotonážna ideológia. A básnici? Samí bardi – komunardi. Od Jána Smreka cez Emila Bolehlava Lukáča, je tam Andrej Plávka – muchotrávka, Pavol Horov, čo šiel horou, Reisel, ktorého Moravčík prekrstil na Raj ziel, starý čmeliak Bunčák (naozaj, na Záhorí sa čmeliakovi povie bunčák, asi preto, lebo bunčíííí), nájdeme tu aj Mihálika a najmladší dorastenci sú Feldek a Šimonovič.  Keď tá knižka vyšla, s pohŕdaním som ju hodil do koša, a dnes takéto odhodeniny krvopotne zháňam. Začítal som sa do tejto stariny a čo tam nachádzam. Pán Turčány napríklad povie: “Básnik – to pre mňa znamená nebyť doma, ale všetko stretávané meniť na domov.” A Mihálik: “Byť iba šťastným znamená byť príliš chudobným.” Ján Rak, ktorý už azda nikdy nebude celkom docenený, hovorí: “A tak zisťuješ, že srdce človeka je smutný lovec.” A Ľubomír Feldek provokačne na tú dobu, aj na dnešnú: “V posledných rokoch sa stal v poézii najobľúbenejším lyrickým hrdinom sexuálny maniak” (opäť pripomínam, že to bolo napísané koncom 70-ych rokov.) Miroslav Válek múdro, skepticky, ironicky: “Vo chvíli, keď treba napísať báseň, je neskoro získavať životné skúsenosti.” Viacerých z tých autorov nemám rád, nevážim si, nič mi nehovoria. Ale jedno nemôžem uprieť tejto knižke: vtedy sa akosi viac verilo v literatúru, brala sa akosi vážnejšie, hlbšie. Boli to tie trápne časy, keď sa za báseň dávala nielen posledná košeľa (Kostra), ale aj život. Ako smiešne to dnes znie, v dnešnej kosťmoderne. A predsa – bez tejto vážnosti k literatúre budú naše písačky iba riedkym odvarom.

Webdesign a webhosting Active, s.r.o. 2003-2018